Advokát Kubina: Za problémy justície môže naša ľahostajnosť

| domov.sme.sk | 22. jan 2016 o 1:30    ADAM VALČEK , MAREK PORACKÝ |

Peter Kubina (1981) je advokát, právo vyštudoval na Univerzite Komenského. Deväť rokov pracoval v bratislavskej pobočke prestížnej medzinárodnej advokátskej kancelárii Allen & Overy. V roku 2013 sa stal partnerom inej prestížnej medzinárodnej kancelárie - Dentons, vedie jej bratislavskú pobočku. Zastupoval Jozefa Čentéša na Ústavnom súde v súvislosti s nevymenovaním do funkcie generálneho prokurátora. Od apríla 2015 je externým poradcom KDH. (Zdroj: SME/Jozef Jakubčo)

PREČO NEVERÍME SÚDOM

Politici zistili, že môžu Ústavný súd aj prokuratúru premeniť na dôležité centrá politickej moci, tvrdí advokát PETER KUBINA.

Keď v roku 2012 Smer nominoval za ministra spravodlivosti Tomáša Boreca, predsedu Slovenskej advokátskej komory, objavili sa obavy, či nebude nadržiavať advokátom. Presadil aj novelu zákona o advokácii, ktorá predĺžila koncipientsku prax z troch na päť rokov a teda obmedzuje konkurenciu na trhu právnych služieb. Aký bol Borec minister?

„Predĺženie praxe považujem za nezmysel a verím, že sa čoskoro vráti do pôvodného stavu. V mojom ponímaní je to bariéra prístupu k povolaniu, obmedzovanie konkurencie. Nedá sa to zakryť rečami o lepšej príprave právnikov, pretože tá závisí od učiteľa. Keď máte zlé vzory a nedostatok práce, tak päť rokov koncipientskej  z vás nespraví to lepšieho advokáta. Nemyslím si, že minister hájil špeciálne záujmy advokátov. Jeho riadenie hodnotím tak, že sa nepúšťal do politicky citlivých vecí a riešil najmä technické témy, rekodifikáciu procesných kódexov či rozhodcovského konania. V kauze Čentéš svoju politický dlh čiastočne splatil, keď sa podujal obhajovať neobhájiteľnú novelu zákona o ústavnom súde prijatú v skrátenom legislatívnom konaní.“

Problémy justície nie sú v zákonoch a pravidlách, podľa ktorých sa súdna moc uplatňuje. Problémy sú v ľuďoch, ktorí ju vykonávajú.

— Peter Kubina, advokát

Urobil Smer za posledné štyri roky opatrenia, ktoré si zaslúžia pochvalu a uznanie?

(dlhé ticho) „To, že mi hneď nič nenapadne, neznamená, že naozaj nič dobré neurobili alebo, že mám slabú pamäť, len je toho veľmi málo. Vyzdvihol by som už rekodifikáciu civilných procesných kódexov a reformu rozhodcovského konania. V oboch prípadoch nejde o politické dielo, ale o odbornú prácu. Myslím, že sú to najlepšie, ale zároveň  jediné veci,  ktoré Smer v justícii urobil. Keď sa pozrieme na odstavenie Štefana Harabina, nedá sa povedať, že by to vyriešil Smer, ale predovšetkým čas, lebo mu uplynulo funkčné obdobie. Dovtedy  Smer Harabina  vždy buď priamo obhajoval alebo aspoň veľkoryso toleroval. Oddeliť funkciu predsedu Súdnej rady od predsedu Najvyššieho súdu sa rozhodol až potom, ako mu začal politicky škodiť.“

Prečo nič iné nestojí za pochvalu?

„Pretože problémy, ktoré justícia má, nie sú v zákonoch a pravidlách, podľa ktorých sa súdna moc vykonáva. Sú v ľuďoch, ktorí ju vykonávajú. A personálna politika vládnej strany pri obsadzovaní postov súvisiacich s justíciou je zúfalá. Aktuálnym príkladom sú posledné dve voľby kandidátov na ústavných sudcov. Keď sa pozrieme spätne na obdobie rokov 2010 až 2012, tak to bol bohužiaľ práve Smer, ktorý podaniami na Ústavný súd vytrvalo torpédoval v podstate všetky riešenia vlády smerujúce k zlepšeniu fungovania justície a skvalitneniu výberového procesu sudcov.“

Túto myšlienku vyslovujú azda všetci pozorovatelia justície, no chýba jasnejšia predstava, ako riešiť vnútorné nastavenie ľudí na súdoch.

„Očividne sa nečrtá žiadna možnosť, ako dostať z justície ľudí, ktorým sú blízke spôsoby Štefana Harabina, rýchlejšie, než ich prirodzeným odchodom do dôchodku. Nakoniec by ani nebolo správne robiť čistky. Zmena v ľuďoch sa nedá robiť zo dňa na deň. Justícia je konzervatívny a zakonzervovaný systém, preto zmena potrvá roky. Núkajú sa prevažne dlhodobé riešenia, ktoré majú začiatok v lepšej odbornej a etickej formácii kandidátov na talár.“

Keď sa pozrieme napríklad na zdravotníctvo, vidieť, že Smer toleruje východoslovenskú chobotnicu okolo Pavla Pašku najskôr pre biznisové výhody. Prečo sa v roku 2006 rozhodla strana dopustiť návrat Harabina a s ním rozklad justície?

„Čisto špekulujem. V roku 2006 mali moc tri politické strany, Smer, HZDS a SNS. Harabina navrhlo HZDS. Myslím, že tým išlo najmä o zaistenie beztrestnosti a tak bezproblémovej jesene života pre niektorých vrcholných predstaviteľov. Akási poistka, že keby všetky iné páky zlyhali, tak na najvyšších úrovniach justície bude niekto, na koho sa vedia spoľahnúť. Samozrejme, nešlo by to bez súhlasu Smeru. A ten to dopustil, lebo mu podľa mňa na justícii nezáležalo tak ako na iných rezortoch, kde sa dá robiť biznis. Je to veľmi smutné, pretože od roku 1998 som mal pocit, že kvalita rozhodnutí súdov pomaly, ale vytrvalo stúpala. Potom ale prišiel zlomový rok 2006...“

Ak si je niekto istý, že si svoje záujmy presadí a ochráni politickými či mocenskými prostriedkami, tak funkčné súdy nepotrebuje.

— Peter Kubina, advokát

Aké motívy mohli viesť najsilnejšiu politickú stranu k tomu, že sa voči justícii zachovala ľahostajne a prenechala ju HZDS?

„Ťažko odpovedať, opäť môžeme len špekulovať, lebo do koaličných rokovaní nik nevidel. Z môjho pohľadu - kedy vám bude najviac záležať na funkčných súdoch? Pravdepodobne vtedy, keď sa svojich práv a ochrany svojich záujmov neviem domôcť inak. Keď nemám iné prostriedky, aby som si svoj záujem presadil. Ak si je niekto istý, že si svoje záujmy presadí a ochráni politickými či mocenskými prostriedkami, tak funkčné súdy nepotrebuje. Naopak, niekedy sa mu aj môže hodiť, že súd nefunguje celkom nezávisle a nestranne. Takto si vysvetľujem dianie v roku 2006. Môžeme potom špekulovať aj podrobnejšie. Pre mnoho ľudí, ktorí sa po roku 2006 dostali do vysokých justičných funkcií, je totiž charakteristické aj to, že sa pri svojej práci často nenechajú vyrušovať. Videl som mnoho súdnych rozhodnutí, ktoré sa nedali vysvetliť inak, len objednávkou výsledku. Ich odôvodnenie už bola akási formalita, často nezmyselná. Možno aj tento spôsob rozhodovania niekomu vyhovoval a stále vyhovuje. Zjednodušene povedané, keď sa pri riadení a výkone súdnej moci stretne veľa ľudí s nedostatkom charakteru a schopných všetkého, je ľahšie ich rozhodovanie ovplyvniť.“

Správanie Smeru sa dá interpretovať aj tak, že za prvej vlády umožnil nástup Harabina a jeho ľudí, a posledné štyri roky sa zas snažil tento problém vyriešiť. Je to správna interpretácia?

„Smer teraz nemal vo vláde HZDS. Je otázka, čo by sa dialo, keby mal... Ale tiež to vnímam tak, že Štefan Harabin posledný zhruba rok svojho funkčného obdobia prestal Smeru vyhovovať politicky. HZDS a Mečiar boli preč už od roku 2010 a jediný, kto sa naďalej zastával Harabina ešte po dobu ďalších dvoch až troch rokov bol Smer. Ako plynulo funkčné obdobie Harabina, klesala aj ochota Smeru obhajovať jeho spôsoby a rozhodnutia. Určite by som však ochotu a iniciatívnosť Smeru nepreceňoval, pretože Harabinov odchod bol vyvolaný viac plynutím času než aktívnou ochotou vládnej strany riešiť tento problém. Pozitívne určite bolo, že strana zrejme dokázala politicky zabezpečiť, aby Harabina znovu nezvolili za predsedu Najvyššieho súdu ani Súdnej rady. Nevidel by som za tým však žiadnu starosť o zlepšenie justície, skôr reakciu na vývoj preferencií.“

Ako tomu pomohli prezidentské voľby?

„Výrazne, keďže justícia sa stala jedným z bodov predvolebnej kampane. Len vďaka tomu sa podarilo presadiť oddelenie funkcie predsedov Najvyššieho súdu a Súdnej rady. To do budúcnosti sťaží opakovanie situácie, aká tu bola za ‚pontifikátu‘ Štefana Harabina v slovenskej justícii. Avšak je to len začiatok a určite nie nejaký zázračný liek na vyriešenie justičných problémov.“

Advokát Peter Kubina počas rozhovoru pre denník SME.(zdroj: SME/Jozef Jakubčo)

Medzi ľuďmi nebadať záujem o problémy justície v takej miere, ako napríklad v prípade zdravotníctva. Využívajú to potom aj politici, lebo nie sú tlačení do zmien. Ako uchopiť problémy justície pre ľudí?

„To je pravda. Iba vďaka našej ľahostajnosti je justícia tam, kde je. Zmeniť sa to môže pravdepodobne iba osobnou skúsenosťou ľudí. Zdravotníctvo je politicky silná téma práve preto, že na Slovensku niet človeka, ktorý by s ním nemal skúsenosť. Každý vie, že do nemocnice si treba nosiť základné hygienické veci, ale už málokto má skúsenosť so súdnym procesom. Väčšina asi len s dedičským konaním, ktoré nebýva príliš zložité. A keď už zložité je, potom ten človek musí chodiť po súdoch a zažije kontakt s realitou, ktorá jeho pohľad zmení. Myslím, že ľudia, ktorí majú akúkoľvek osobnú skúsenosť s justíciou, sa o dianie v nej automaticky začnú zaujímať.“

Chýba tu zdôrazňovanie, že protekcia je niečo nezdravé, že predbiehať sa v rade na zmrzlinu alebo lyžiarsky vlekje niečo nesprávne a nemalo by sa to stávať. Potom nás to triafa v iných oblastiach života.

— Peter Kubina, advokát

Ibaže aj citlivosť na kauzy v justícii je oveľa miernejšia. Keď si napríklad vezmeme rodinné väzby, v zdravotníctvom biznise vyvolali silnú reakciu. Ale keď v roku 2013 Transparency International zverejnila analýzu rodinných klanov v justícii a na jej čele stál predseda Krajského súdu v Košiciach Imrich Volkai, kauza žila iba pár týždňov.

„Poviem niečo, čo sa možno mnohým nebude páčiť. Vo všeobecnosti je to dôsledok nastavenia základnej výchovy. Chýba tu zdôrazňovanie toho, že protekcia je niečo nezdravé, že predbiehať sa v rade na zmrzlinu alebo lyžiarsky vlek je niečo nesprávne a nemalo by sa to stávať. Väčšinou sme vychovávaní tak, že to nie je až taký veľký problém a robia to predsa všetci.  Potom nás to triafa v iných oblastiach života. Ľudom potom nepríde zvláštne, že to takto funguje všade. Hovoria si, veď aj môj syn pracuje vo firme môjho zaťa a tak podobne. Nie je to správny pohľad. Nehovorím, že profesie sa nemajú dediť, naopak, môže to byť prospešné, lebo človek tak môže mať inšpirujúce pozitívne vzory už v rodine. Ale nemalo byť to v žiadnom prípade znamenať uľahčený prístup k akýmkoľvek verejným funkciám.“

Ako sa to dajú tieto chobotnice, ktoré vznikajú aj medzi advokátmi a sudcami alebo sudcami a prokurátormi, rozťať?

„Zlepšením výberového procesu a zodpovednejším prístupom výberových komisii. Pretože nie je samo o sebe zlé, že príbuzný sudcu alebo prokurátora chce ísť do justície. Ide iba o zabezpečenie rovnakých podmienok pre všetkých, a to nie iba formálne, ale aj materiálne. Otvorené výberové konania na sudcov presadila ministerka Žitňanská a čiastočne oslabila vplyv sudcovskej samosprávy vo výberovej komisii.  Možno bude môj názor výrazne menšinový, ale ja by som išiel ešte ďalej. Podľa mňa vôbec nie je nevyhnutné, aby vo výberových komisiách mali väčšinu sudcovia.  ‚Konzumentom‘ služieb sudcov je celá spoločnosť, ani zďaleka nie iba sudcovia. Nevidím preto dôvod, prečo by výbery sudcov nemohli zveriť komisiám s reprezentatívnejším zastúpením spoločnosti, v ktorom by ani jedna zložka štátnej moci nemala väčšinu ani prevahu nad inou.“

Jestvuje okrem zmien v pravidlách výberových konaní aj razantnejšie opatrenie, ktoré by tieto rodinné klany preťalo?

„Obávam sa, že akokoľvek by sme tento problém chceli teraz riešiť, tak hocijaké ústavne udržateľné riešenie ho môže vyrieši iba do budúcnosti. Keď si teda odmyslíme cestu revolúcie alebo niečoho podobne radikálneho. Jednou z ciest je postupné zlepšovanie verejnej kontroly a štandardizácia výberových konaní. Nech sú výsledky výberov preskúmateľné aj spätne do detailov. Nech členovia výberových komisií musia verejne zdôvodniť svoje rozhodnutia, prečo uprednostnili konkrétneho kandidáta pred iným. O niečo sa nedávno pokúsil prezident Andrej Kiska, keď odmietol vymenovať sudkyňu po nejasnom výberovom konaní, ale nakoniec to Súdna rada nijako hlbšie neriešila, lebo k tomu nemala ani právny rámec a ani podklady. Kandidátku nakoniec vymenovali.“

Keď sa teraz rozprávame o výbere sudcov, hovoríme najmä o tom, či sú najlepší svojou odbornosťou a skúsenosťami. Terajšia Ficova vláda v roku 2014 presadila previerky budúcich sudcov, aby odhalila ich prípadné kriminálne pozadie. Išlo o rozumný nápad?

„Previerky nepovažujem za šťastné riešenie, ale vynútil si ich stav, do ktorého sa justícia sama dostala. Neštandardné situácie si vyžadujú neštandardné riešenia. Samotné bezpečnostné previerky sú oveľa menším problémom ako to, kto ich má robiť. Keby bezpečnostné zložky, ktoré robia tieto previerky, boli dôveryhodné a robili iba to, čo podľa zákona robiť majú, viedli by ich dôveryhodní ľudia, tak by previerky sudcov boli menší problém. Avšak v krajine, kde tajná služba stále na sebe nesie nevyvrátené podozrenia z organizácie vraždy jedného zo svojich občanov, a kde bývalí aktívni dôstojníci ŠtB požívajú spoločenskú úctu a často aj zastávajú verejné funkcie, by dôvera k týmto zložkám bola prejavom ignorancie.“

V minulosti sa parlament nedokázal zhodnúť na nominácii na generálneho prokurátora, teraz zasa Smer zvolil vlastných kandidátov na ústavných sudcov. Čím to je, že nominácie na tak dôležité posty vznikajú jednostranne?

„Politici zistili, že Ústavný súd aj prokuratúru je možné premeniť na dôležité centrá politickej moci. Ak tieto orgány obsadia ľuďmi s vysokou mierou lojality a prípadne aj nedostatkom charakteru, môžu z nich byť ľahko ovládateľné centrá politickej moci, ktoré nebudú politikov kontrolovať, ale im budú slúžiť. Funkčné obdobia ústavných sudcov a generálneho prokurátora sú v dĺžke dvoch až troch volebných cyklov. Takže, ak ovládate prokuratúru a Ústavný súd, môžete ešte dlho fakticky vládnuť aj z opozície.“

Ako sa to dá zmeniť?

„V konečnom dôsledku to závisí od nás - voličov, ktorí jediní môžu vyvolať impulz k zmene. Ponuka v týchto voľbách je rôznorodá a žiadna zo strán justíciu vo svojom programe neobchádza. O tom je demokracia. Keď si väčšina ľudí povie, že im na tom nezáleží, tak sa nič nezmení. Zároveň si myslím, že posledných desať rokov aj ľuďom v právnických profesiách ukázalo, že zmena je potrebná, a že jej treba dať šancu. Lebo justícia momentálne funguje v prípadoch, ktoré nie sú politicky alebo spoločensky exponované. Akonáhle sa však idete súdiť s niekým, kto je veľké zviera alebo má ‚vysoké krytie‘, tak sa ťažšie domôžete práva.“

Ak bude Ústavný súd a prokuratúra obsadené ľuďmi s vysokou mierou lojality a prípadne aj nedostatkom charakteru, môžu z nich byť ľahko ovládateľné centrá politickej moci, ktoré nebudú politikov kontrolovať ale im budú slúžiť.

— Peter Kubina, advokát

Je riešením znížiť vplyv politikov na výber dôležitých ľudí v justícii, napríklad ústavných sudcov či generálneho prokurátora?

„Nie celkom, pretože v demokratickom štáte musí do ich výberu v istom štádiu vstúpiť aj politika pre zachovanie ich demokratickej legitimity. Každý verejný funkcionár v demokratickom štáte totiž musí mať svoju legitimitu odvodenú od občanov ako zdroja štátnej moci. Riešenie je najmä o ľuďoch, ich charakteroch a zodpovednosti voči spoločnosti. Zoberme si v tomto ako príklad Českú republiku. Ústavný súd tam funguje rovnako dlho ako u nás. Počas toho sa vystriedali rôzne vlády a rôzni prezidenti. Nikto z nich však nedopustil, aby ich Ústavný súd padol tak hlboko, ako dnes u nás.“

Advokát Peter Kubina zastupoval na Ústavnom súde aj prokurátora Jozefa Čentéša. Súd konštatoval, že bývalý prezident Ivan Gašparovič (v pozadí) porušil práva Čentéša, keď ho svojvoľne nevymenoval za generálneho prokurátora.Advokát Peter Kubina zastupoval na Ústavnom súde aj prokurátora Jozefa Čentéša. Súd konštatoval, že bývalý prezident Ivan Gašparovič (v pozadí) porušil práva Čentéša, keď ho svojvoľne nevymenoval za generálneho prokurátora. (zdroj: TASR/František Iván)

Smer si za kandidátov na Ústavných sudov navolil svojich vlastných poslancov, teda ľudí, u ktorých sa z povahy veci očakáva vysoká miera lojality. Čo takouto voľbou môže strana sledovať?

„Na túto otázku som už čiastočne odpovedal, keď som sa vyjadril, že politici zistili, že z Ústavného súdu sa dá urobiť ľahko ovládateľné centrum politickej moci. Nechcú aby bol Ústavný súd prekážkou pri realizácii opatrení, ktoré ich napadnú. Toto bolo vidieť aj na prípade sťažnosti Jozefa Čentéša. Smer najprv tvrdil, že s voľbou nového kandidáta na generálneho prokurátora počká, kým Ústavný súd nerozhodne o Čentéšovej sťažnosti . Ibaže túto ‚hru na ústavnosť‘ hrali iba dovtedy, kým mali akú-takú istotu, že na Ústavnom súde bude vo veci rozhodovať senát, na ktorý sa mohli spoľahnúť. Keď sa im táto stránka veci vymkla spod kontroly, otočili o 180 stupňov, popreli všetko, čo dovtedy vyhlásili, a zvolili nového generálneho prokurátora bez toho, aby počkali na rozhodnutie Ústavného súdu. Myslím si, že toto ani pre Smer nebolo príjemné, viackrát týždenne popierať a meniť svoje vyjadrenia a názory. Možno to už viac nechcú zažiť a tak sa vládna moc pokúša získať oporu v Ústavnom súde.

V čom vidíte príčinu toho, že ľudia na dianie okolo Ústavného súdu rezignovali?

„Celkovo sme málo citliví na porušovanie práv iných, čo je podľa mňa opäť dané výchovou. Pritom platí, že keď sa mi stane nespravodlivosť, ktorá sa predtým stokrát stala iným okolo mňa a neurobil som proti tomu nič, už je obvykle neskoro to zastaviť.  Chce to preto určitú predvídavosť, schopnosť vidieť za kopec. Akékoľvek bezprávie, ktoré sa dnes stane môjmu susedovi, sa zajtra môže stať mne. Ako by som chcel, aby sa v takej situácii zachoval môj sused, tak by som sa mal zachovať aj ja voči nemu.“

Keď sa pozriete na ponuku Smeru a opozičných strán, kto z nich by mohol byť nový minister spravodlivosti?

„Veľmi ťažká otázka. Keby ma nútili staviť si, dal by som na to, že v prípade novej vlády Smeru ostane v justícii zachovaný súčasný model. Necítim tam žiadnu ambíciu niečo meniť. Z opozície by som za najlogickejšieho kandidáta považoval Luciu Žitňanskú.“

 

Leave your comments

0
terms and condition.
  • No comments found
You are here: Home Home Slovenské kategórie Dokumenty Externé Advokát Kubina: Za problémy justície môže naša ľahostajnosť

Contact


e-mail: This email address is being protected from spambots. You need JavaScript enabled to view it.

 

Our partners