Dva svety slovenských sudcov?

| dennikn.sk | MÁRIA TÓTHOVÁ | ŠTVRTOK 19. JÚLA 2018 21:15 |

Pred verejným zasadnutím pléna Ústavného súdu. Foto – TASR

Sudca by si mal uvedomovať, že nereprezentuje iba seba, ale aj tú zložku moci, ktorá potrebuje na plnenie svojej funkcie dôveru spoločnosti.

Autorka je emeritná sudkyňa, bývalá predsedníčka Okresného súdu Trenčín

V ostatných dňoch ma v médiách zaujali dve správy. Prvá: poslanec Národnej rady SR Alojz Baránik musí zaplatiť bratislavskej sudkyni A. P. E. sumu 200-tisíc eur. A zároveň sa musí ospravedlniť za to, že svojimi výrokmi zasiahol do jej práv na ochranu osobnosti, keď v parlamente predniesol slová naznačujúce, že sa správa korupčne.

Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I nie je právoplatné.

Druhá: exministerka spravodlivosti a terajšia sudkyňa Najvyššieho súdu Viera Petríková sa musí písomne ospravedlniť sudcovi  Krajského súdu v Banskej Bystrici J. B., a priznať, že svojimi výrokmi neoprávnene zasiahla do jeho práv na ochranu osobnosti. Keď sa vtedajšia ministerka spravodlivosti v októbri 2009 postavila pred poslancov Národnej rady SR, nepriamo J. B. zaradila medzi sudcov, ktorí nahrávajú zločincom a postavila ho do radu skorumpovaných sudcov.

Tento sudca nechcel od exministerky peniaze. Žiadal len ospravedlnenie tvrdiac, že česť sa nedá vyjadriť v peniazoch. Ani  rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica nie je právoplatné.

Nejde o peniaze, ale o česť

Nemienim meditovať nad tým, či a koho, prípadne aká imunita chráni výroky prednesené v parlamente. A nepovažujem za správne vyjadrovať sa k prebiehajúcim neprávoplatným súdnym konaniam. Zaujalo ma niečo iné. Tie dva svety sudcov žalobcov. Zdanlivo dva rovnaké prípady (obom v parlamente zasiahli do profesionálnej cti predstavitelia „inej moci“), a predsa každý iný.

Kým jeden pri domáhaní sa svojich práv uviedol: „Tu nejde o peniaze, ale o česť. Moja česť nie je vyjadriteľná v peniazoch“,  a preto nežiadal  finančné odškodnenie, ale iba ospravedlnenie, ten druhý (či druhá) si svoju česť ohodnotil na 200-tisíc eur.

Vo všeobecnosti treba mať za to, že v demokratickej  spoločnosti je prirodzené, ak medzi súdmi a inými zložkami moci dochádza k napätiu, pretože každá z troch mocí v štáte (výkonná, zákonodarná, súdna) plní inú úlohu. Ak by toto napätie neexistovalo,  rástlo by podozrenie, že si súdy tú svoju neplnia riadne. Preto je kritika súdov náležitá a je na prospech.

Pravdou však je, že veci sa začnú zhoršovať, keď sa kritika mení na bezuzdný útok. Verejná dôvera v súdy môže byť naštrbená a poškodený môže byť aj systém bŕzd a protiváh, ktorý je pre deľbu moci nevyhnutný. Sudcovia si pri výkone svojho povolania musia byť vedomí tohto napätia a nemali by sa mu podvoliť. Mali by zostať i naďalej verní demokratickému systému a pracovať na napĺňaní svojho chápania úlohy sudcu.

Biblické alebo politické?

Je však na mieste otázka, čo má urobiť sudca, ak ho zasiahne taký druh kritiky, ktorý   porušovaním pravidiel prekročí pomyselnú čiaru a ide o kritiku neviazanú, ničím nepodloženú. Má sa držať toho biblického „Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom“, alebo toho politicky upraveného „kto do teba kameňom, ty do neho dvoma“? Prípadne zvoliť niečo medzi tým?

Sudca pri výkone svojho povolania zažíva rôzne situácie. Ako sa k nim postaví, je síce len na ňom, ale mal by mať na pamäti, že pri výkone svojej funkcie nereprezentuje len seba, či sudcovský stav. Reprezentuje tú zložku moci, ktorá potrebujena plnenie svojej funkcie dôveru spoločnosti.

Aharon Barak bol generálnym prokurátorom, profesorom na viacerých zahraničných univerzitách, predsedom najvyššieho súdu, a vo všetkých funkciách sa tešil širokému medzinárodnému uznaniu.

V knihe Sudca v demokracii napísal, že „sudca nemá ani meč, ani peňaženku. Všetko, čo má, je dôvera verejnosti v neho. Na súde i mimo súdu musia sudcovia konať spôsobom, ktorý zachováva dôveru v nich. Musia chápať, že súdenie nie je len zamestnanie, ale predovšetkým spôsob života, ktorý nezahŕňa nadobúdanie materiálneho bohatstva, je to spôsob života založený na duchovnom bohatstve. Nie je to majstrovstvo, ale skromnosť, nie je to sila, ale cit, nie je to bohatstvo, ale vážnosť, nie je to pokus potešiť každého, ale pevné naliehanie na hodnoty a princípy, nie je to prijímanie rozhodnutí podľa rozmarov, ale zásadový postup na základe hlboko zakorenenej viery v základné hodnoty“.

Z knihy citovaného autora možno vyčítať aj toto: „Sudca by si mal byť vedomý svojej moci, ale aj jej obmedzení. Musí vedieť, že moc nemá byť zneužívaná, že nemôže získať všetko, čo chce. Mal by zostať lojálny k demokratickému systému a k spoločnosti, myslieť na to, že súdenie nie je práca. Je to spôsob života.“

Možno práve v uvedených vetách nájdeme odpoveď na otázku, čo má robiť sudca, ak bola prekročená hranica pri kritike na jeho adresu. Musí vedieť, ako má vnímať vo svojom postavení vlastnú česť, aby získal dôveru pre celý sudcovský stav.

A ešte p. s.

Zaujalo ma aj to, že sudcovská stavovská organizácia urputne mediálne obhajovala len  jedného zo súdiacich sa sudcov. Toho, ktorý sí svoju česť ohodnotil na 200-tisíc.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Dva svety slovenských sudcov?

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri