Bol som komunista, teraz som pravoslávny. Vašu cirkev vedú pedofili. Budúci pápež stál pri Goebbelsovi. Aký masaker v Srebrenici?


| dennikn.sk | Rudolf Suran | Autor je právnik |

Štefan Harabin a Lincoln. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kniha Súdnosť autora Štefana Harabina, sudcu Najvyššieho súdu SR a kandidáta na prezidenta republiky, je v kníhkupectve vystavená na stolíku s označením „bestsellery“.

Na obale je autor na mramorovom tróne, v pozícii ako známa socha amerického prezidenta Abrahama Lincolna. Mne však pripomína Strednú Áziu alebo sovietsku rozprávku Kráľovstvo krivých zrkadiel.

Prvej kapitole predchádza Príhovor editora. Nepodpísaný. Asi myslel na názov a obal knihy, keď napísal, že autor je skromný a plný humoru. Tiež „úprimný človek s hlbokou vierou v nielen všetko duchovné, súvisiace s našou existenciou v tomto vesmíre, ale hlavne vierou v silu a moc práva…“

Rodná reč asi nie je silná stránka najvyššieho sudcu

Spomenul som si na niektorých starostov obcí na východnom Slovensku. Robí im problém čítanie a písanie. Autor Súdnosti je na tom oveľa lepšie. No hoci sa profiluje ako zástanca všetkého slovenského a národného, s jeho spisovnou slovenčinou to nie je také, ako by sme očakávali od najvyššieho sudcu.

Nevedno, prečo píše mnohé slová s veľkými začiatočnými písmenami, hoci nejde o začiatok vety ani o názov, napríklad: Európska šľachta, Srbský kráľ, Slovanský štát, Slovenská delegácia, Arménsky kolega, Rímski funkcionári, Nemecká a Francúzska ministerka, Trestné zákonodarstvo, Afgánsky heroín …Ak niekto dostal zabrať, tak podľa autora dostal „kapky“, ak sa v knihe píše „cár“, nejde o vládcu Ruska ale o zdrap, namiesto krásneho slovenského „svorka“, používa „smečka“, namiesto „v kotle“ píše „v kotly“ atď. Jazykový redaktor, ktorý mal korigovať text, sa asi schoval.

Brat nebol Kain, ale asi závidel Štefanovi

Štefan Harabin pochádza z drsného kraja goralov na severe Slovenska pri poľských hraniciach. Najmladší z desiatich detí, ktoré mal jeho otec, tvrdo pracujúci gazda, s dvoma ženami. Autor viackrát zdôraznil, že Harabinovci sú nezlomní, tvrdí ľudia. Prejavuje sa to aj tak, že používa veľmi priame, ba tvrdé vyjadrenia – najmä na adresu tých, ktorí mu protirečia.

Ale ktovie, prečo mal potrebu napísať, že „by prisahal“, že jeden z jeho bratov, ktorí mu nadšene gratulovali k historicky prvej promócii v ich rodine, mal v tej chvíli v očiach „iskričku závisti“…

Z chudobného chlapca sudca a zo sudcu komunista karierista

Po vysokej sa chcel zamestnať ako právnik na družstve, lebo okrem väčšieho platu by dostal aj vrece zemiakov. Mama mu to však vyhovorila.

Nastúpil na Okresný súd v Poprade. Tam vládli „temné pomery ako v stredoveku“, „nemorálny obludný systém, ktorý nerešpektuje právo“, „nečestné komunistické praktiky“. Súdu velili odpudivé figúry. Jeden z predsedov súdu („primitív“) si na poradách špáral v nose a zuboch a chodil sa „kurviť“ so svojou námestníčkou. Jeho meno autor uvádza bez rozpakov, hoci možno ešte žije on alebo jeho potomkovia.

S ďalšími kolegami napísali anonymný list. Predsedu odvolali a poslali na krajský súd. Zastal sa kolegyne, ktorá mala byť postihnutá za návštevy kostola. Aj mnícha, ktorý prijal milodar od veriacej. Odsúdil skorumpovaného športového funkcionára, hoci predseda súdu ho pred tým varoval. Pomáhal si pritom odpočúvacím zariadením. Preto je čudné, že vstúpil do komunistickej strany. Vraj inak by sa mohol rozlúčiť s „promptnou  kariérou“. Tým sa ako člen vedúcej sily zločinného režimu (ktorý mal padnúť o pár rokov), stal morálne spoluzodpovedným za to, čo sa u nás dialo. Čo všetko neskôr ešte urobil pre kariéru, možno len hádať.

Na začiatku 90. rokov, keď bolo možné na Slovensku takmer všetko, čo by inokedy a inde nebolo možné, povolali Harabina na Najvyšší súd SR. Hoci mu to mama vyhovárala, vraj budú od seba ďaleko, 34-ročný krajský sudca v Košiciach vycítil šancu, aká sa nebude opakovať.

„Pán minister, vy máte vždy pravdu“

Vladimír Mečiar telefonicky ponúkol Harabinovi miesto v prvej vláde Roberta Fica, keď sa práve so svojou ženou Gabikou vyvaľovali na brehoch jazera Draždiak v Petržalke. Gabika, jeho druhá žena, ktorá sa objavuje v knihe v nielen neintímnych situáciách, mu povedala, keď počula, kto a kam ho láka: „Budú si ťa chcieť kúpiť“. Ktovie, možno práve to rozhodlo.

Vraj Robert Fico vedel, že ho nemôže ako ministra dirigovať. Autor ho označuje za nie skutočného, ale iba mediálneho a virtuálneho premiéra a klamára, ktorý spolu so svojou stranou bránil reforme trestného zákonodarstva a šetreniu verejných prostriedkov.

Vo funkcii vystriedal Luciu Žitňanskú, ktorej odovzdal kyticu a poďakoval za prácu, ale pre istotu si nechal overiť, či v priestoroch nezostali po nej „ploštice“. Inak pre ňu dobrého slova nemal, lebo tam, kde vraj on ušetril milióny a dával 13. a 14. platy „bachárom“, ona rozhadzovala a nariekala, že nie sú peniaze. Zvlášť negatívny vzťah mal k Danielovi Lipšicovi, na ktorého v parlamente ako pravý goral zvolal: „Pôjdeš do basy, ty hajzel“, lebo zverejnil nahrávku s údajným priateľským rozhovorom Štefana Harabina a drogového dílera. Samozrejme, išlo o zlomyseľný podvrh neprajníkov úspešného, skromného, charakterného a duchovne založeného sudcu a ministra.

Na viacerých stránkach knihy účtuje s Danielom (Lipšicom). „Daniel, koľkokrát si ty kradol a stále si nemal dosť,“ je jeden z tých miernejších výrokov. Čitateľ si nie je istý, či dlhodobému trestnému sudcovi hovorí niečo zdržanlivosť a prezumpcia neviny až do rozsudku súdu, ako predpisuje ústava. V knihe nespomína, či podal na Lipšica trestné oznámenie, keď ten je podľa neho podvodník a zlodej.

Jeho Veličenstvo vládca väzníc

Minister spravodlivosti riadi i väznice. Vraj veľa ušetril, lebo nechal zamestnať väzňov a využil ich remeselnícke zručnosti v rezorte. Ušetril by aj viac, keby mu Fico a spol. nehádzali polená pod nohy. Európska únia ocenila Slovensko, jej ministri spravodlivosti sa chodili radiť do Bratislavy. Zato inde Harabin nazýva svojich kolegov, ministrov z EÚ a aj medzinárodných sudcov ako darmožráčov, duté hlavy, plechovice, bábky na nitiach politikov, trockistických komunistov. Tak akú cenu má ich uznanie?

Robil výjazdy do väzníc. Užíval si to mierou vrchovatou. Až akoby s istou temnou náruživosťou. Bol hromovládny Zeus, ktorý čistí Augiášov chliev. Pozoroval cez okienko vo dverách väzňov, ktorých odsúdil, alebo sa s nimi zavrel v ich cele a vypočul ich bôle. Tvrdo trestal riaditeľov väzníc. Nie za to, že si držali mladé sladké sekretárky, ale za predražené nákupy a okrádanie väzňov. Ešte predtým, ako takýchto lumpov slastne vykopol z funkcií, dobre ich povaril vo vlastnej šťave. Jeho irónia a majstrovstvo vybičovať nervy boli zničujúce. Rozrážal dvere na kanceláriách. Neodpovedal riaditeľovi, keď sa ho pýtal, či chce on a jeho sprievod kávu. Kládol otázky, ale nečakal na odpovede. Zdôrazňoval, že je dlhoročný trestný sudca, a pýtal sa, či by sa vydesený riaditeľ nechcel pripojiť k trestancom. Tomu sa triasol ohryzok na hrdle, mal tiky na tvári a tá mu ešte aj spopolavela. Nepomohlo by, ani keby sa mu až po členky vopchali kamsi. Možno. Ten pocit bol totiž tááák opojný.

Píše o svojej popularite u väzňov. Kolóna čiernych ministerských limuzín prešla hlavnou bránou väznice okolo prudko vystretého a salutujúceho vrátnika. Po prudkom zabrzdení a zdvihnutých kúdoloch prachu zastal konvoj na nádvorí. Z auta vystúpil ON, minister. Vtedy sa cez mreže väzenia vystrčili ruky a začali tlieskať. Pridávali sa ďalší väzni. Jeden z nich búchal topánkou o mrežu a skandoval: „Ha-ra-bin.“ Ďalšie a ďalšie hrdlá sa pridávali a nádvorím väznice sa valil príval mohutných ovácií: „HA-RA-BIN, HA-RA-BIN!“ Ten sa skromne usmieval. Riaditeľ väznice omdlieval.

Úprimný diplomat alebo génius trápnosti?

Ako člen vlády a predseda najvyššieho súdu Štefan Harabin prijímal zahraničné návštevy a navštevoval iné štáty. Bral aj manželku Gabiku. K srdcu mu prirástlo Arménsko. Dalo sa tam dohovoriť po rusky a piť veľmi starý koňak. Ako pravoslávneho veriaceho ho uchvátila cirkevná liturgia. Patriarchovi pokorne bozkal prsteň. K cirkevným predstaviteľom sa tam správal inak ako vo Vatikáne k pápežovi a kardinálom. Turecko podalo protestnú nótu proti jeho návšteve pamätníka genocídy Arménov z roku 1915, ktorú ono popiera – nedbal na to. Ani na atentát, ktorý mu vraj hrozil. Nedbal ani na avizované bombardovanie Belehradu, keď sa tam vybral. Harabin sa len tak nezľakne!

Na hromadnej audiencii v Ríme pápeža Benedikta XVI. („nie je to môj pápež“) oslovil „excelencia“. To je, ako keby maršalovi povedal „pán plukovník“ alebo anglickej kráľovnej „pani milostivá“. Pápež sa oslovuje „Svätosť“. Keď pápež povedal: „Slovensko a Nemecko mali k sebe vždy blízko“, zareagoval: „Svätý otec, isté úseky spoločnej cesty naša krajina považuje už len za súčasť histórie.“ Pápež odvetil: „Náš Pán je prítomnosťou v minulosti a minulosťou v prítomnosti“ a na to Harabin: „Prepáčte, Svätý otec, ako to myslíte?“ Pápež sa nezmohol na odpoveď. Pritom iste nemyslel to, keď Slovenský štát bol vazalom Adolfa Hitlera. Slováci a Nemci tu žijú spolu asi osemsto rokov. V stredoveku vo viacerých vlnách prišli takzvaní nemeckí kolonisti, aby hospodársky pozdvihli krajinu. Aj bývalý prezident SR Rudolf Schuster má nemecké korene. Nemeckí králi z rodu Habsburg nám vládli stáročia.

V aute sa spýtal manželky, či pápež svojimi inotajmi chcel ospravedlniť svoju fašistickú minulosť. Videl jeho fotku s hajlujúcimi kardinálmi a Goebbelsom. Ona ho poučila, že bol iba v Hitlerjugend. Rozprúdil sa medzi nimi spor, čo bolo horšie – že on bol pionierom alebo Ratzinger v Hitlerjugend.

Akoby zabudol, že kým on dobrovoľne vstúpil do komunistickej strany kvôli „promptnej kariére“ ako zrelý človek – sudca, chlapec Joseph Ratzinger, budúci pápež, veriaci antinacista, musel vstúpiť do Hitlerjugend. V Československu bol síce totalitný režim, ale ten nemožno porovnávať s vražedným  Hitlerovým štátom.

Na audiencii, tentoraz nie hromadnej, u kardinála Burkeho (autor robí narážky na jeho neúprimnosť), poučoval Štefan Harabin vysokého hodnostára Vatikánu, že katolícka obec „stratila duchovnosť“ vďaka množiacim sa prípadom pedofílie potentátov cirkvi. Ohromený kardinál len chabo zahabkal odpoveď. Na recepcii si Štefan Harabin pochutnával na vynikajúcom jedle a slastne poťahoval z cigary, ktorú tam zbadal v „teakovom humidore“. A jednako o tomto zážitku napísal, že miestnosť, v ktorej večerali, mu pripomínala koniareň a dojem kazili „krištáľové lustre a všadeprítomný luxus“.

No, aspoň vatikánske lustre nepadali na hlavu ako lampy na Najvyššom súde SR.

Hostil i Serga Brammertza, hlavného žalobcu Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu. Hoci bol iba o päť rokov mladší, a nenastúpil do vysokej justičnej funkcie tak skoro ako tridsiatnik Harabin, ten ho má za sopliaka s „mútnymi“ myšlienkami, ktorý nepozná život a verklíkuje len to, čo mu nakázali jeho páni. V knihe vyslovil podozrenie, či mu nepodstrčili do postele dievku a pri tom nenafilmovali. Na poznámku o masakre v Srebrenici Štefan Harabin reagoval pochybovačne: „Aká masakra bola v Srebrenici?“ Náš bratský srbský národ sa predsa musel brániť.

Keď Brammertz poukázal na etnické čistky v Kosove, jeho slovenský hostiteľ ho ovalil po hlave otázkou: „A boli ste tam?“ Chudák Brammertz v Kosove nebol. Ale je dosť nelogické, že sa takto pýta sudca, ktorý celý život súdi na základe výsluchov v súdnej sieni a spisov, ktoré mu zostavia iní, a nechodí obhliadať sám mŕtvoly obetí vrážd. Zločiny v Srebrenci a Kosove sú zdokumentované v OSN. Existujú výroky medzinárodného súdu o nich. Čo by asi povedal Štefan Harabin, ktorý pokladá za nespornú genocídu Arménov v 1915, keby sa ho nejaký Turek absurdne spýtal: A boli ste pri tom?

„Mal som skúsenosti s ľudskou podlosťou a špinou, ktoré tvorili moju profesionálnu cestu.“

Za „charakterných sudcov“ považuje najmä svojich kolegov z východného Slovenska a „osobných priateľov“. Ale o tých, ktorí mu niekedy skrížili cestu alebo majú iné právne názory, vyslovuje nemilosrdné súdy. O vydierateľných korupčných sudcoch (mal dôkazy?), úplatkoch v justícii, „nadržaných pätolizačoch“ a inom justičnom marazme sa zmieňuje už v súvislosti s dobou pred rokom 1990.

Túto štafetu, aspoň podľa toho, čo píše, prevzali asi justiční pracovníci aj v novom režime. Ženy by nemali byť trestné sudkyne, lebo na to nemajú psychiku. A ani všetci muži, lebo slabšie povahy zákonite siahnu po fľaške. Musí ísť asi o rozšírený jav. Vraj legislatívu na Slovensku poznačil Vyšinského model uplatňovania trestného práva. Pritom Vyšinskij bol hlavný Stalinov prokurátor, zodpovedný za krvavé procesy.

Prokuratúra a polícia bežne maria vyšetrovanie najmä ekonomických deliktov. Autor poukázal, že aj generálny prokurátor Čižnár prezentoval svoje „právne bezvedomie v úplnej nahote“.

Lipšicov údajný klientelizmus a korupciu kryjú jeho kamaráti z prokuratúry. Označuje ju za spolitizovanú. Rozhodnutie Ústavného súdu SR o zrušení Mečiarových amnestií je „rozkladom právneho štátu, kompilát novinových článkov, ktorý nemá nič spoločné s právom“.

Predsedov odborných kolégií na Najvyššom súde SR označil za pritakávačov, na rozdiel od sudcu, ktorého erudíciu vyzdvihol. Ten sudca je – jeho kamarát. Poukazuje, ako rozmetal „chodníčky“ medzi istými advokátmi a sudcami Najvyššieho súdu, ktoré dovtedy aktérom zaručovali úspechy v lukratívnych kauzách (a iste aj podiel na zisku pre obe strany).

Ak sa dlhoročný sudca, predseda súdnej rady, dvojnásobný predseda Najvyššieho súdu a minister spravodlivosti takto vyjadruje, ak je to pravda, možno z toho vyvodiť aj záver, že celý náš systém „ochrany práva“ je v 100-krát horšom morálnom a odbornom úpadku, ako sa zdá. V knihe som však nepostrehol chlapskú sebareflexiu Štefana Harabina, akú zodpovednosť na tom má on a aj jeho „charakterní sudcovia“. Akože inak: vinní sú vždy tí druhí.

Jeho súdnosť – naša súdnosť

Štefan Harabin je nepochybne úspešný muž.

Mnohým leží v žalúdku. Tvrdia, že je ropucha na prameni, ktorý je aj bez nej dosť zahnusený. Iste by ich potešilo, keby bol preložený na okresný súd do Mauretánie. Alebo ešte lepšie – do Popradu. Jeho kariéra u nich evokuje predstavy o Rasputinovi na cárskom dvore. Sudca Harabin má ale aj horlivých priaznivcov. Taja dych, keď počujú jeho tirády v jednom rádiu. Hltajú jeho články v časopisoch akoby vydávaných ruským veľvyslanectvom alebo ministerstvom sprisahaní. Povedal, že nebude lokajom Washingtonu ani Bruselu. Ale nebude lokajom ani Moskvy? Pre nich je stelesnením nezávislosti a spravodlivosti. Toho chcú za prezidenta.

Nemá zmysel špekulovať o jeho morálke, spôsoboch, vychovanosti, nepodplatiteľnosti alebo odborných kvalitách. Niektorí na to doplatili a on si z justičnej rulety odniesol viac ráz tučnú výhru. Oprime sa o jeho vlastné tvrdenie: kvôli rýchlej kariére sa stal členom vedúcej sily totalitného režimu, ktorý porušoval ľudské práva. Preto je legitímna otázka: zaslúžia si Slováci v 21. storočí, keď sú na vrchole svojho doterajšieho kultúrneho a ekonomického rozvoja, takúto hlavu štátu? Na Slovensku stále platí Zákon o nemorálnosti a protizákonnosti komunistického režimu. Tomu Štefan Harabin iste rozumie.

Knihe dal výstižný názov, pričom si všetky jeho konotácie asi ani neuvedomil. Nevypovedá len o miere jeho súdnosti, ale možno ešte viac o súdnosti nás, slovenských občanov (toto sa píše s malým „s“, pán doktor).

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Bol som komunista, teraz som pravoslávny. Vašu cirkev vedú pedofili. Budúci pápež stál pri Goebbelsovi. Aký masaker v Srebrenici?

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri