Martin Motyčka:Úvaha - civilný spor.

Dňa 23.10.2009

Sám som bol účastníkom rôznych súdnych konaní, ktoré sa ma hlboko dotýkajú, preto samozrejme venujem vyššiu pozornosť stavu a dianiu v slovenskej justícií ako bežný občan. Z môjho pohľadu vidím nasledujúce problémy, s ktorými sa môžu strany dnešného civilného sporu stretnúť:

 

1. Prieťahy v konaniach nespôsobené účastníkmi konania.
2. Porušenie zásady rovnosti strán v konaní pred súdom.
3. Rozhodovanie na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.
4. Nesprávne právne posúdenie merita veci, na základe nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu.
5. Korupcia.

Našťastie sa ma všetky problémy netýkajú a osobne si myslím, že aj keď korupcia na niektorých súdoch určite existuje, myslím si že to nie je až také zlé, ako sa to občas podsúva a verím a chcem veriť, že uvedomelých sudcov, ktorých popudí už len samotná predstava, žeby za nimi prišla druhá strana s cieľom a ponukou ovplyvniť ich rozhodovanie, je väčšina.

K prieťahom v konaní môžem ako exemplárny príklad uviesť jedno konanie o vydanie predbežného opatrenia. Podľa §75 ods. 4 OSP bolo o tomto návrhu potrebné rozhodnúť do 30 dní, poručenský spis nepodliehal poplatkovej povinnosti. Rozhodnuté bolo až po viac ako 30 dňoch, následne bolo podané odvolanie. Krajský súd Uznesenie Okresného súdu zrušil pre procesnú chybu – odňatie možnosti účastníkovi konania konať pred súdom neustanovením kolízneho opatrovníka a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napriek tomu, že Krajský súd rozhodol o odvolaní prakticky okamžite a vec doručil podľa pečiatky do podateľne Okresného súdu už nasledujúci deň po vydaní Uznesenia, ako navrhovateľ som dostal toto Uznesenie až s viac ako mesačným odstupom. Podľa §75 ods. 6 OSP lehota začína plynúť odo dňa vrátenia veci odvolacím súdom súdu prvého stupňa. Následne bola na súd daná z mojej strany urgencia, aby súd vo veci maloletých konal bez zbytočných prieťahov a rozhodol okamžite. Podotýkam, že svoju dcérku som od narodenia prakticky dodnes nevidel – cca 10 mesiacov až na dve malé pár minútové výnimky. Predmetný návrh na vydanie predbežného opatrenia nebol po právnej ani vecnej stránke zložitý, vrátane hlavičky pozostával iba zo štyroch strán a jednej dvojstranovej prílohy – výpovede svedka. Prípadná zlá organizácia práce v oddeleniach súdu je v príčinnej súvislosti s porušením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Nález ústavného súdu III. US 33/2001). Moje dieťa vyrastá bez toho aby ma poznalo ako svojho otca a to žiaľ aj pričinením okresného súdu.

Zažil som však aj opačný prístup na tom istom Okresnom súde. V priebehu pár mesiacov od doručenia návrhu strany, v ktorej som vystupoval ako odporca vytýčil sudca dve pojednávania, ktoré sa aj uskutočnili a už na druhom pojednávaní vo veci rozhodol Rozsudkom, teda v lehote do 6 mesiacov od podania návrhu. V súdnictve by však malo platiť dvojnásobne, že práca chvatná je málo platná. Ak sa pýtate, prečo by sa mal niekto sťažovať ak bolo rozhodnuté tak rýchlo, vysvetlenie je jednoduché. Na prvom pojednávaní sudca Uznesením uložil jednej strane sporu aby bol v procesnej lehote do 10 dní do súdneho spisu založený výpis z účtu jednej strany sporu. Toto sa nestalo a na druhom pojednávaní bol príslušný samosudca druhou stranou upozornený, že tento dôkaz nebol vykonaný. Napriek tomu, že táto veta je v zápisnici, súd nekonal a dokazovanie vzápätí vyhlásil Uznesením za skončené. To, prečo daný dôkaz napriek Uzneseniu nevykonal, súd  nezdôvodnil ani v odôvodnení k samotnému Rozsudku, ktorého doručenie však už trvalo takmer 2 mesiace. Súd tak svojím konaním porušil §117 ods.1 OSP, nakoľko neurobil napriek upozorneniu zo strany odporcu žiadne opatrenia na úspešné vykonanie všetkých dôkazov, ktoré navrhovateľke Uznesením uložil vykonať – výpis z účtu. Rozsudok nakoniec príslušný sudca oprel o judikatúru R46/1970, kde mal súd relevantnú vec vzťahujúcu sa k tomuto judikátu za preukázanú, avšak iba na základe tvrdenia jednej strany, hoci druhá strana tento fakt spochybnila, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky tohto stavu. S poukázaním na §120 ods. 3 OSP si súd môže osvojiť skutkové zistenia nepodložené listinným dôkazom iba ak sú založené na zhodnom tvrdení účastníkov konania. Toto sa nestalo. Postup sudcu sa snažím vnímať aspoň z časti pozitívne v tom, že sa snažil vyhnúť prieťahom v konaní a snažil sa viesť pojednávania tak, aby bolo možné vec ukončiť čo najskôr a aby sa daná vec zároveň nestala reštančnou. Takáto motivácia sudcu je však správna iba do toho momentu, kým rešpektuje právo na spravodlivý proces, rovnosť strán v konaní pred súdom a dbá, aby dôkazy ktoré on sám Uznesením uložil vykonať boli aj vykonané. Rozsudok potom implikatívne musel byť napadnutý Odvolaním druhej strany.

Porušenie zásady rovnosti strán v konaní pred súdom býva často zreteľné najmä v rodinných sporoch pri rozvodoch, ktorých účastníkmi sú aj maloleté deti. Súdy matky jednoducho favorizujú. Civilní sudcovia a sudkyne – môžete proti tomu protestovať ako len chcete, ale štatistika hovorí v tejto veci jasne – na Slovensku dostane dieťa zverené do svojej výchovy iba cca každý desiaty otec. To je holý fakt, na ktorý sa matky a ich právni zástupcovia často spoliehajú, aj keď sú v dôkaznej núdzi. Neverím, že iba každý desiaty muž má lepšie predpoklady na výchovu dieťaťa ako matka, najmä ak za krach vzťahu resp manželského zväzku spravidla môžu dvaja a ten rozvodu musel v zmysle zákona o rodine aj predchádzať. Všade vo svete je síce pomer zverených detí v prospech matiek, ale nikde tomu nie je v tak vypuklej miere, ako na Slovensku. Sám som sa ako verejnosť, teda nie strana sporu, zúčastnil viacerých pojednávaniach vo veciach rozvodu a úpp, aby som mohol čerpať názor z vlastných skúseností a najmä cudzích sporov,  nie iba výlučne z tých vlastných, ktoré samozrejme vnímam subjektívne. Zaujalo ma najmä jedno konanie, kde otec uviedol, že napriek tomu, že sa o deti stará on a nie matka súhlasí radšej so všetkým, čo povie matka, lebo súdy podľa jeho názoru aj tak deti otcom nedávajú a on už nemá chuť sa neustále vadiť. O svoje dieťa zatiaľ neúspešne bojuje aj jeden môj známy, ktorý pred pôrodom dieťaťa neuzavrel s matkou manželstvo, teda de iure nie je otcom, určenie otcovstva dodnes nemá právoplatne ukončené, hoci svoje otcovstvo uznal a preto nemá aktívnu legitimáciu byť navrhovateľom tak, aby súd mohol upraviť jeho styk s vlastným dieťaťom. Matka to samozrejme využíva a otec svoje dieťa prakticky vôbec nevidí a ak už aj áno, tak len pod dozorom matky na relatívne malú chvíľu. Súdy a najmä kolízne opatrovníčky by mali brať na zreteľ, že otec je rovnaký rodič ako matka v zmysle zákona o rodine a otcovia majú takisto svoje práva a city, na ktoré sa žiaľ v dnešnej dobe akosi neprihliada. Ako lapidárny príklad môže poslúžiť, že v konaní pred súdom o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom som na pojednávaní uviedol, že manželke dcérka vypadla z náručia z výšky cca 1.5 metra, následkom čoho dieťa utrpelo lineárnu zlomeninu lebky s následným subarachnoidálnym krvácaním do mozgu, následkom čoho bolo odvezené RZP a hospitalizované za účelom intenzívnej starostlivosti a monitoringu na detskej klinike anesteziológie a intenzívnej medicíny DFNsP, kde bolo niekoľko dní a ešte takmer týždeň na klinike detskej chirurgie. „Mierny“ šok pre mňa bol, že sudcom z môjho pohľadu toto akoby ani nepohlo a na dôvažok len môžem povedať, že v zápisnici sa tento podstatný fakt ani len nezaznamenal. Aj keď k zjavnému porušeniu zásady rovnosti strán v konaní pred súdom v právnom slova zmysle v tomto prípade nedošlo, čo si o takomto neverbálnom postoji súdu k účastníkom konania má občan myslieť? Ako má prípadná verejnosť a bežný občan na základe horeuvedeného veriť, že súdy budú rozhodovať v prospech maloletých a nie v zmysle tradície, že deti patria matkám, ku ktorej sa obvykle bez vykonania širšieho dokazovania aj prikláňajú?

Snažil som sa poskytnúť sudcom pohľad na ich prácu od človeka, ktorý už skúsenosť so slovenským justičným systémom zažil v nedávnej minulosti. Na dokreslenie a vysvetlenie mojich pohnútok uvádzam, že blízky rodinný príslušník bol za svoje presvedčenie za minulého režimu v pätdesiatych rokoch väznený takmer 10 rokov v Leopoldove ako politický väzeň. Čo z toho, že o niekoľko desiatok rokov bol rehabilitovaný? Je to síce pre nás všetkých morálna satisfakcia, ale zároveň aj poučením, aby sme nezabúdali na to, že právo na spravodlivý proces a rovnosť strán v konaní pred súdom by mali byť nespochybniteľnými  základnými stavebnými prvkami justície. Justícia je vec verejná a súčasná situácia by sa nemala zameriavať iba na možné zneužitia disciplinárnych konaní proti jednotlivým sudcom ale aj na to, ako situáciu v justícii vnímajú bežní občania zo svojho uhla pohľadu, pre ktorých tu justičný systém v prvom rade má byť.

V Bratislave

Ing. Martin Motyčka

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Martin Motyčka:Úvaha - civilný spor.

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri