Som v justičnej akadémii a balím sa na izbe po skončení seminára, na ktorom napriek skvelej odbornej téme bola sála opäť poloprázdna. Nebyť vyšších súdnych úradníkov, pre ktorých je to často jediná šanca ako uniknúť z kancelárskej práce a vyhoreniu zo stereotypnej právničiny, neviem, či nás bolo do desať sudcov z celého Slovenska. Z odvolacích súdov len dve sudkyne. Prítomná referentka mi smutne hlási, že je to skoro na všetkých seminároch a už nevedia, ako prilákať záujem sudcov a prokurátorov o odborné vzdelávanie. Započula v kuloároch, že akadémia je nevyužitá, a ak niečo správna rada nevymyslí, asi sa bude prepúšťať.
Je mi jej ľúto, ale na rozhovor nemám čas, vodič čaká v aute, na východ to máme za 5 hodín, prídeme pred polnocou. V duchu si premietam, či som niečo na izbe ako obvykle nezabudla, a keď mi zapípa sms-ka, spomeniem si na nabíjačku, ktorá zostala v zástrčke.
Nechám tašku pri referentke a beriem schody po dvoch. Zrazu počujem na druhom poschodí vzrušené hlasy a sudcovská zvedavosť mi nedá nezistiť, čo sa to deje. Dvere salónika sú pootvorené, stačí sa postaviť bokom a ...v tej sekunde zabudnem na nabíjačku aj vodiča.
Nakuknem za dvere, na ktorých je nápis - Výkonná rada. Aká výkonná rada? Nikoho z prítomných nepoznám! Kde je správna rada?! Tie tváre, ktoré dobre poznám?! Hore schodmi vychádzajúca pani v kuchynskej zástere v ruke s podnosom plných bagiet. Na moju otázku, len pokrčí plecami: "Čo ja viem? Raz sa tu objavili. Ja im len nosím jedlo!", a stratí sa v dverách. Keď z miestnosti zase vyjde, neodolám a mierne ich pootvorím. Nastražím uši, poviem si poslovenčené príslovie Účel svätí prostriedky, a načúvam.
Hlasy sa premiešavajú, ale zreteľne nič nepočujem, až kým zo zadnej časti miestnosti neprejdú k dverám. Debata sa točí okolo toho, ako povzbudiť sudcov na vzdelávanie. Od muža s fistulou padne návrh pozývať na semináre prednášať odborné témy obľúbených seriálových hercov, veď tí zahrajú kohokoľvek a po skončení by mohla byť autogramiáda a posedenie s umelcom. Na to by sudcovia zabrali. Nápad je zavrhnutý tenkým tenorom, ktorý už oslovil nejakú celebritu od filmu, ale po covide majú zase veľa práce. Ďalší mužský
hlas navrhuje dobro-ránových moderátorov - tí končia s vysielaním okolo ôsmej, mohli by zobrať potom nejakú tú fušku. Má takého mladého suseda, a keď vedia zaujímavo čítať správy, mohli by aj právnické prednášky. Vedel by zjednať dobrú hodinovú mzdu. Istý čas sa z reakcií ostatných zdá, že sa to odobrí, ale zamatový mužský hlas prehlási, že za tie peniaze, to aj on sám urobí a je hotovo. Ticho narúšané nalievaním nápojov, ukončí vysoký soprán, že na niečo prišiel. Štrngot pohárov sa mieša s radostným spevavým hlasom, ktorý
navrhuje pozývať na ten-ktorý seminár niekoho z muzikálových spevákov. Mohli by napríklad prednášku o neprijateľných zmluvných podmienkach v spotrebiteľských úveroch zaspievať na hudbu z najnovšieho spracovania Dickensovho Mister Scrooge.
Dobrý nápad pomyslím si, muzikál je skvelý, aj téma sedí, aj to má dobrý koniec, to by sudcov aj pobavilo, aj potešilo. Šušľavý alt s východniarskym akcentom však oponuje, že u
sudcov by skôr zabrali zabíjačkové hody, kedy by sa im pri jedle mohla odprednášať téma o vybraných obchodnoprávnych aspektoch zmlúv o dielo pri výstavbe poľnohospodárskych stavieb. Veselú náladu vystrieda vážny bas, ktorý navrhuje pozvať na európske právo predsedu Súdneho dvora Európskej únie, ale o niečo milší barytón namieta, že by určite
neprišiel, lebo ako sa dopočul, sú na nervy z tých prejudiciálnych otázok, ktorými ich zasypáva istý krajský súd. Cuknem sa, až sa skoro prezradím, ale vrava dnu pokračuje. Zrazu mladý mužský hlas navrhne, aby sa urobilo sympózium o výživnom s najznámejšími influencerkami na rodičovskej dovolenke. Niektoré vedia aj rozprávať aj pritom tancovať, mohlo by to zaujať. Vážny bas sa zase ozve, že keď toto nezaberie, tak už nevie čo, a
ponúka, že zabezpečí na seminár o problematike väzobného stíhania najznámejších kajúcnikov. Nestačí dohovoriť, a do reči mu skočí západniarsky koloratúrny soprán s návrhom, aby jednoducho na semináre zaplatili do publika komparz. Takých nezamestnaných, ktorí si s radosťou zahrajú sudcov, určite nájdu cez agentúry, peniaze sa zoberú z fondu obnovy, veď sú aj na vzdelávanie, a je v podstate jedno pre koho, len nech je plná sála a prednášajúci majú komu prednášať. Zvuky štupľov z otvárania šampanských poradu ukončia.
Komusi zvoní mobil, pozriem, či ma nezháňa vodič, ale tu sa až na chodbu vyvalí koloratúrny soprán s výkrikom: „Čože?!!! Aká porovnávacia správa?!!!“ Nedá mi odísť, vrava v salóniku veští, že zdvihnutý mobil prináša zlé správy. „My zle komunikujeme so sudcami?!!!“ Soprán pokračuje a pridáva sa alt – „Veď posielame na semináre e-mailové pozvánky!“, „Že sudcovia zle komunikujú?!!!“ odpovedá soprán do mobilu. „A čo my s tým máme?!!! My nerobíme odbornú prípravu sudcov, aby vedeli komunikovať so zraniteľnými osobami, v oblasti sociálnych médií, s médiami, v boji s dezinformáciami?!!!“. „A to je čo za ptákovina?“, pridáva sa barytón. Tipujem, že sa nakazil od českých lektorov, ktorí nám chodia prednášať judikatúru k právu, ktoré možno raz bude platiť aj u nás. „Do dvoch týždňov?!!!“ sopránu už preskakuje hlas. Nasleduje ticho, až sa bojím, čo sa tam dnu deje.
Niečo si pamätám z kurzu prvej pomoci z autoškoly. Ale za chvíľu počujem, že netreba. Zborovo sa zo salónika ozve: „Nemožné, čo po nás zase chcú!!!“ Bas zhrozene pridáva: „Nestačia tie online semináre o etikete ako sa majú sudcovia obliekať, slušne stolovať a fúkať si nos na verejnosti?!“. Zrazu dvere do salónika ktosi zatvorí a ja sa vraciam po zabudnutú nabíjačku na mobil. Cestou k autu sa otočím k akadémii a povzdychnem
si, či sa mi ešte podarí dostať na seminár, keď budú obsadené komparzistami. A kto nám bude robiť semináre na boj s dezinformáciami? Zrejme niekto z Čiech, majú tam aj na to expertov. Spomeniem si, že jeden z nich nás počas covidu na online etickom seminári učil ako rozprávať s novinármi, keď vás na harley-ke prichytia, kde by ste nemali byť. A ako nepodliehať dezinformačným českým verejnoprávnym médiám pred českými voľbami. Toho určite akadémia zase pozve.
V aute som mĺkva, je o čom premýšľať. Na benzínke si kupujem časopis Slniečko. Kým ma odborníci nevyškolia, ako rozoznať dezinformácie a proti nim bojovať, treba byť opatrný.
Ale len čo otvorím prvú stranu, čítam: „Vstalo slnko spoza hory, po nebíčku kráča, ide budiť včielku, lienku, na konárku vtáča.“ Od ľaku skoro pustím kávu na zem. Ale veď to je plné dezinformácií!!! A ďalej: „Pozbieral sa vrabčiak nezaveľa, letel domov ani strela, Čimčarara-čim-čim-čim mama, ja sa ožením!“ A s týmto ako naložiť?!!!
Zobudím sa, keď vodič zabrzdí pred prechodom pre chodcov. Jeho otázku, čo som to zo sna kričala o slniečku a ženatých vrabcoch, zahovorím otázkou, kedy už budeme konečne doma.
Daniela Baranová