Vo včerajšom blogu, písanom v rýchliku, ktorý meškal :-), kde som vyzvala sudcov inšpirovať sa životom a dielom Vladimíra Fajnora, samozrejme, že "tlačový škriatok" zaúradoval, a uviedla som krstné meno Karol.
Takže ako prvé ospravedlnenie tomuto veľkému slovenskému právnikovi by som Vladimíra Fajnora, prvého prezidenta Najvyššieho súdu Československej republiky v Brne v rokoch 1931-1939, pôvodne advokáta, rada predstavila aj ako veľmi činného a plodného redaktora Právneho obzoru, v ktorom uverejňoval svoje podnetné právnické články, a nebál sa ani otvorene a kriticky pomenovávať neduhy súdnictva.
V Právnom Obzore č. 20, ročník XV/1932 bol uverejnený jeho slávny prejav prednesený v Košiciach 27. novembra 1932 "pri zájazde bratislavskej Právnickej Jednoty s cieľom založenia Odbočky v Košiciach" pod názvom Sudca a advokát.
Myslím, že jeho úvahy sú brilantné, a prejavil v nich aj zovšeobecňujúci nadhľad na podklade reálneho pohľadu do radov sudcov a advokátov.
Vychádzal z toho, že "účelom súdnictva - tedy justičnej služby v najvlastnejšom zmysle - je , aby bol právny pomer, ktorý sa stal z akéhokoľvek dôvodu sporným, podľa zákona upravený, aby bolo o ňom vydané zákonné súdne rozhodnutie. Sudcovou povinnosťou je, aby dobýval zákonom platnosti a aby svojím sudcovským výrokom reštituoval porušený právny poriadok, či už bolo právo porušené na škodu verejnosti, alebo na škodu osoby súkromnej."
Vladimír Fajnor rozvíja svoje myšlienky o vzťahu medzi sudcom a advokátom od podstaty ich práce a tvrdí, že "aby sudca mohol náležite rozhodnúť, musí stvoriť pre svoje rozhodnutie náležité predpoklady pomocou predpísaného súdneho pokračovania. Pri tvorení týchto predpokladov pripúšťajú moderné právne poriadky, ba do značnej miery zrovna predpisujú, aby strany boly zastúpené advokátmi. Takto sa stáva advokát hlavným a najintimnejším spolupracovníkom sudcovým pri hľadaní a nalezaní práva, pri vynesení nezávislého sudcovského výroku."
Vladimír Fajnor nám pripomína, že "čo sa týče súčinnosti medzi sudcom a advokátom neslobodno zabudnúť, že oba sú povinní pracovať na spoľahlivých predpokladoch zákonného sudcovského výroku, ale že dokiaľ sudca zastáva a hľadá v prom rade pravdu objektívnu, dotiaľ advokát pokladá za svoju povinnosť, aby uhájil subjektívnu pravdu svojej strany, o ktorej je ostatne zpravidla aj sám presvedčený. Úkolom advokáta je, aby iniciatívne vyvolával nápravu porušeného práva svojej strany, prípadne aby zabraňoval nárokom proti jeho strane neprávom uplatňovaným . Jednako advokát nikdy nesmie vedome hájiť nepravdu a vedome pôsobiť k potlačeniu pravdy. On má byť vždy prvým odborným kritikom a cenzorom právneho prípadu. On ho má v riadnej zákonnej forme spracovať a tak pripraviť, aby sudcovu prácu t.j. nalezanie objektívnej pravdy usnadnil.
Takýto ideál vzťahu medzi sudcom a advokátom, dvoma právnickými profesionálmi v súdnej sieni, si predstavoval Vladimír Fajnor, ktorý bol aj jedným aj druhým, čo iste znamenalo nenahraditeľnú skúsenosť.
Dá sa aj v súčasnosti inšpirovať týmto ideálom? Je to dôležité, potrebné, prínosné a dobré pre súdnu moc? Bez pochýb, isteže áno.
Do akej miery sa tento jeho ideál naplnil u každého z nás, môžeme sa sami spytovať obzretím sa na to, ako vnímame a chápeme advokáta v pojednávacej sieni, a ako vníma on nás.
Dnešní sudcovia sú kreovaní v prevažnej miere z vyšších súdnych úradníkov, a tí vzhľadom na svoje pracovné povinnosti na súde, musia vynaložiť nemálo úsilia, aby jednak úspešne absolvovali náročnú justičnú skúšku, jednak náročné hromadné výberové konania., a vôbec nemajú ani možnosť ani čas a spôsob, oboznámiť sa s prácou iných právnických povolaní, ako advokátov a prokurátorov, pokiaľ sami predtým v advokácii alebo na prokuratúre nepôsobili.
Je to na škodu výchove ako budúcich sudcov, tak prokurátorov a aj advokátov., teda právneho systému ako takého.
Daniela Baranová
autorka je sudkyňa Okresného súdu Prešov.