dennikn.sk | Monika Tódová, 11. marca 2023 

V piatok minulý týždeň bola v Bratislave demonštrácia ľudí, ktorí sú fanúšikmi ruského zločineckého režimu. Prišlo asi 5-tisíc ľudí. Potvrdilo sa to, čo hovoria prieskumy, že značná časť spoločnosti je úplne dezorientovaná a schopná byť naklonená agresorovi?

Myslím si, že to je len vrchol ľadovca. V tom zoskupení, čo vyšlo do ulíc, vidím tri hierarchické vrstvy. Na úplnom spodku je pouličný dav tvorený ľuďmi prežívajúcimi niečo ako covidový stav, ale nie iba počas obdobia, keď tu naozaj bol covid, ale permanentný covidový stav existenčnej neistoty. Pocit vážneho existenčného ohrozenia, pocit, že všetci sa starajú o všetko ostatné, len o nich nikto.

Títo ľudia sú alergickí na to, keď niekto hovorí, že treba pomáhať Ukrajine, že treba pomáhať Rómom, ľuďom v ohrození. Vždy hovoria: a nám kto pomáha? Majú pocit, a nie vždy úplne neoprávnene, že sú lúzri spoločenského vývoja, že na všetkých sa myslí, iba na nich nie. Toto je typické pre vrstvu, ktorá tvorí početnú zmes na uliciach.

Potom tam sú aktivisti, ktorí netrpia vážnymi existenčnými problémami, nie sú v ohrození, že keď ochorie jeden člen rodiny, celý rozpočet sa zrúti, ale žijú v presvedčení, že ich spoločenský status nezodpovedá ich schopnostiam a tomu, akí sú dobrí, múdri a inteligentní, a tomu, koľko si toho už prečítali na internete. Pestujú si niečo, čo vidia pre seba ako bránu do lepšieho sveta. Že sa dostanú do funkcií, budú dôležití, vplyvní. Takí ako tí, ktorých pozorujú napríklad v televízii.

A čo tá tretia vrstva? 

Tá je najvyššia, nazval by som ich „protagonisti“, to sú manipulátori. Presne vedia, že Slovensku by vôbec nepomohlo, keby sme odišli z EÚ, keby sme s ňou pretrhli všetky vzťahy. Vedia, že 80 percent toho, čo produkujeme, má odbyt tam, že všetky investície, ktoré prichádzajú zo súkromných alebo verejných zdrojov, sú zdroje z Únie.

Keby pretrhli tieto väzby, zrušenie RVHP je v porovnaní s tým prechádzka ružovým sadom. Vedia, že nemôžu preniesť Slovensko zo strednej Európy do zakaukazských stepí, ale napriek tomu sa tvária, že sa to dá, lebo je to pre nich cesta, ako sa dostať k moci. To je Robert Fico, Uhrík a všetci tí, ktorí pestujú ideológiu, nech je akákoľvek katastrofa, hlavná vec, že to pomôže nám.

V knihe Mráz prichádza z Kremľa Zdeněk Mlynář napísal jednu múdru vetu: Ešte sa v dejinách národa nevyskytla taká katastrofa, z ktorej by tí najpodlejší členovia národa nechceli profitovať. Ak by som mal hovoriť o novodobých Biľakoch, to sú práve tí ľudia, ktorí presne vedia, čo by sa stalo, keby sa splnilo to, čo ľudia na uliciach vykrikujú, ale napriek tomu to robia, pretože chcú profitovať z katastrofy.

Eduard Heger prevzal stranu Spolu, neskôr premenovanú na Modrú koalíciu, a premenoval ju na stranu Demokrati, v ktorej sú aj ministri Hirman, Káčer, Naď, Budaj. Môže mať tento projekt šancu?

Môže, ale nie u mňa. Všetko, čo Demokrati, predovšetkým Eduard Heger, povedali na ustanovujúcej tlačovke, bolo dobré, múdre, správne. Nemám najmenšie výhrady voči tomu, čo tam odznelo.

Ale pýtam sa sám seba: to ste potrebovali založiť novú stranu, aby ste sa správali podľa toho, ako hovoríte teraz, keď ste založili Demokratov? Čo vám bránilo presadzovať verejný záujem, kým ste boli v OĽaNO? Ikskrát tam nastala kolízia verejného záujmu a záujmu Igora Matoviča a oni sa tri roky tvárili, že tú kolíziu nevidia, a vo chvíli, keď sa mali zasadiť za verejný záujem, vždy cvakli opätkami a dovolili Igorovi Matovičovi presadiť niektorú zo svojich atómoviek.

Neverím ľuďom, ktorí hovoria: a odteraz inak. Prečo? Keď mali hodnoty, o ktorých hovorili aj predtým, čo im bránilo ich v politickom živote presadiť? Toto je môj pohľad, nechcem ho vnucovať širokým voličským masám. Niekto môže na pánovi Hegerovi oceňovať, že je nekonfliktný politik. Lenže z môjho hľadiska nekonfliktnosť nie je cnosť, ak je v kolízii verejný záujem a záujem Igora Matoviča.

Ak pred rokom povedal Miroslav Kollár, že pán Heger má kľúče od miešačky, že od neho závisí, ako to bude vo vláde vyzerať, je pre mňa dosť zvláštne, že mu tie kľúče znovu odovzdal. Heger už tie kľúče od miešačky raz zapatrošil.

Máte pochybnosti, pretože nezabránili odvolaním Matoviča z funkcie ministra tomu, aby boli predčasné voľby?

Zásadné. Je to ako s chudnutím, začnem od zajtra. Teraz sme si založili Demokratov, tak sa budeme správať podľa demokratických zásad. Ani predtým im nič nebránilo správať sa ako demokrati.

Mikuláš Dzurinda oznámil, že takisto ide zakladať vlastnú novú stranu a zbierať podpisy. Ako to hodnotíte? 

Pán Dzurinda mal ambíciu byť otcom zjednotiteľom, to je evidentné, a nevyšlo mu to. Teraz zakladá vlastnú stranu. Ak ju zakladá preto, aby sa zvýznamnil, aby ho brali ako partnera, aby sa v konečnom dôsledku k niekomu pridal, to ešte chápem, je to racionálne a ešte aj vo verejnom záujme, aby hlasy neprepadli. Ale ak to bude myslieť tak, že tých Modrých nejakým spôsobom vytvorí a oni sa vôbec nedostanú do parlamentu, len odoberú pár percent stredopravým stranám, poviem, že zmaril všetko, kvôli čomu sa do politiky vracal. Pretože ak sa vracal preto, aby hlasy neprepadli, a on vytvorí stranu, pre ktorú prepadnú, tak sa nemusel vracať.

Stále to môže skončiť tak, že Dzurinda bude musieť rokovať s Hegerom? 

Je to jediná cesta, nikto iný zatiaľ neprichádza do úvahy.

Svoju stranu Jablko predstavovala tento týždeň aj Lucia Ďuriš Nicholsonová. Takto vyzerá integrácia pravice?

Raz sme tu mali politika, ktorému sa hovorilo „Twenty Johnny“. Keď mal vplyv na nejaké rozhodnutie, vždy chcel od tých, ktorí napríklad privatizovali, 20 percent. A keď na dané rozhodnutie vplyv nemal, chodil za ľuďmi, ktorí to postavenie mali, a hovoril im: zoberte ma do batoha. To zakladanie nových a nových stredopravých strán mi pripadá ako snaha o žobranie do batoha. Pani Ďuriš Nicholsonová to aj povedala: ak chcem, aby ma partneri brali vážne, musím založiť vlastnú stranu. Je to spôsob, akým sa dostať do politiky, ale nie je to vec, ktorá by mala ďalekosiahle následky na politický život na Slovensku.

Igor Matovič hovorí, že to vlastne on Hegerovi navrhol, aby z OĽaNO odišiel. Potom hovorí, že Hegerovi drží palce, ale ľudsky ho mrzí, akými diletantmi stranu obsadzuje – tým myslí ministrov Káčera alebo Hirmana. A povedal, že ho mrzí, že Edo dal na druhú koľaj ideu spojiť KDH a Alianciu. Naozaj drží Matovič Hegerovi palce?

Všetci, čo dlhodobo pozorujú pána Matoviča a nemajú klapky na očiach, vidia, že ak pán Matovič niekomu drží palce, tak pánovi Matovičovi. Nikomu inému. Stačí si prejsť históriu jeho predvolebných správaní. Vždy všetkých vyhadzoval, dával do pozadia, dostával do nepríjemnej situácie, a to len z toho dôvodu, že to vyhovovalo jemu. Pamätné je to, čo spravil Radovi Procházkovi. Vtedy mal Procházka naozaj nejaké postavenie, uznanie, prestíž a Igor Matovič mu ju zničil. Nie preto, že by bol taký čestný a chcel, aby sa iba čestní ľudia uplatnili v politike, ale preto, že neznášal, že niekto iný ide pred neho. Zničil ho, aj keď vtedy bol Radoslav Procházka nádejnou súčasťou protismeráckej koalície. Pán Matovič nikdy nerobí nič preto, aby sa nejaký koncept alebo politická snaha, ktorá by mala oslabiť to, čo on nazýva najväčším politickým zlom, nejakým spôsobom uplatnili. On sleduje iba svoj vlastný, osobný záujem.

Prečo sa Matovič nepokúsi spojiť KDH a Alianciu, ale odkazuje Hegerovi, že je to jeho prvoradá úloha?

To je otázka! Prečo politik, ktorý je absolútnym lúzrom tohto funkčného obdobia, pretože z pozície víťaza parlamentných volieb sa dostal na úroveň ohrozenia samotného vstupu do parlamentu, ešte stále žije v presvedčení, že môže rozdávať úlohy a vyžadovať ich plnenie? Myslím si, že toto je dávno za ním, a ak si to nechce priznať, je to jeho vec, ale ak by ho v tomto ohľade bral niekto vážne, bol by dosť čudný.

Postoj o Hegerovej novej strane napísal: „Už teraz však môžeme s určitosťou tvrdiť, že pre kresťanské politické prostredie je nový Hegerov projekt slepou uličkou.“ Nesúhlasia ani s Hegerovým vyjadrením, že do kultúrnych vojen sa nebudú zapájať. Je Heger pre kresťanov slabý kresťan?

Nemyslím si, že je pre nich slabý, skôr málo tvrdý kresťan. Keď to zoberieme historicky, Kresťansko-demokratické hnutie sa dlhé obdobie, predovšetkým v začiatkoch republiky, správalo tak, že dávalo vo svojom názve dôraz na slovo demokratické. Pomohlo klásť odpor Mečiarovi, pomohlo vyhrať voľby v roku 1998, pomohlo presadiť v Dzurindových vládach všetky dobré veci, ktoré sa podarili. Po ďalších volebných neúspechoch akoby im už menej záležalo na tom „demokraticky“ a viac na „kresťansky“. Bolo by mi veľmi ľúto, keby si šéfovia KDH neuvedomili, že ak by naozaj išli do dôsledkov len po tom, čo je kresťanské, a snažili sa presadiť svoju agendu, tak sa dostanú do područia politických síl, ktorým je úplne jedno, že na Slovensku bude demokracia chytená pod krkom, pridusená a pritlačená k stene. Dúfam, že v KDH sa nájde dosť hlasov, ktoré to kresťanské a demokratické dokážu dať do rovnováhy. Ak preto, že im niekto sľúbi, že interrupcie nebudú legálne alebo že nedeľný predaj bude zastavený, alebo že sexuálna výchova sa v školách neobjaví, zabudnú na to, že historicky sú obhajcovia demokracie, bude to pre túto krajinu dosť tragické.

Zatiaľ to nevyzerá tak, že by si to v KDH dostatočne uvedomovali. 

Pre KDH je veľmi ťažké mentálne zvládnuť to, že sa už dvakrát nedostali do parlamentu. Po skúsenosti, ktorú majú s bývalým predsedom Alojzom Hlinom a s tým, ako sa snažil KDH dostať do spolupráce s politickými stranami, ktorým sa hovorí liberálne, teraz začínajú fúkať aj na studené. Pohybujú sa od kraja po kraj. Ak by sa presvedčili, že im ani dôraz na „kresťanské“ nepomohol dostať sa do parlamentu, bolo by zjavné, že potrebujú prepracovať celý koncept svojho pôsobenia v politike. Že nemôžu byť iba reaktívnym politickým zoskupením, ktoré reaguje na posledný vývoj, ale povedať si: toto sme my a toto budeme presadzovať bez ohľadu na to, či budeme v parlamente alebo nie.

Ako si vysvetľujete to, že všetci súhlasia, aby bol Heger ďalej premiérom napriek tomu, že ministri OĽaNO sa stali zrazu ministrami za Demokratov? Vyhovuje všetkým to, že sa budú pol roka pred voľbami tváriť, že za nič nie sú zodpovední? 

Eduard Heger s Demokratmi prevzal vládnu kontinuitu. Ak sa bude hovoriť o vláde, bude sa hovoriť predovšetkým o Hegerovi a o Sme rodina. Toto je jeho koncept: dokážeme, že niektoré veci ukočírujeme, že sme schopná vláda. Toto je jeho predstava o ďalšom vývoji. Samozrejme, tí ďalší majú predstavu, že všetko zlé, čo sa stane, budú môcť hodiť Hegerovi a Demokratom na krk, lebo oni tam majú už len dvoch ministrov, a za nič nezodpovedáme. Je to spoliehanie sa na krátku pamäť voliča. Že veď vládne Heger, nie my, čo my s tým máme. Politický kalkul, sebectvo a úzkoprsosť tak, ako ich z dejín slovenskej politiky dobre poznáme.

Je už toto koniec integrácie alebo práve naopak? Každý sa snaží dostať do čo najvýhodnejšej pozície, z ktorej sa ešte len začne rokovať, a definitívne to bude až niekedy v júni?

Je taký výrok Winstona Churchilla: „Toto nie je koniec, nie je to ani začiatok konca, toto je iba koniec začiatku.“ Majú tri mesiace na to, aby tancovali svoje stranícke tančeky, a budú to robiť do poslednej chvíle. Budú nám z toho rásť rohy a budeme nadávať pri sledovaní televíznych novín. Ak sa práca vždy roztiahne na čas, ktorý je k tomu k dispozícii, tak sa aj politické rokovania naťahujú, kým je to možné. Do konca júna budeme mať tieto dobové tance, ktoré nám pôjdu na nervy, potom budeme mať v júli, v auguste pauzičku a v septembri už budeme každý prosiť svojho pána Boha, aby to už konečne skončilo, aby sme mali od týchto predvolebných vecí pokoj.

Takže si v máji pozrú prieskumy a tam sa rozhodnú, či idú sami alebo nie, či sa niekto ešte spojí alebo nie?

Budú čakať do poslednej chvíle.

Za Dzurindom aj za Ďuriš Nicholsonovou stáli noví, väčšinou mladí ľudia, ktorí chcú vstúpiť do politiky a tvárili sa odhodlane. Malo by to byť pozitívne, ale občas to bolo smiešne, pretože nevedia vystupovať a predať sa. 

Základný problém je, že nemajú čo predať. Ak sa niekto zaujíma o verejný život a má nejakú predstavu o tom, čo by sa v ňom malo zmeniť, musí to nejakým spôsobom dať verejnosti najavo. Neviem o nikom z mladej generácie, kto by bol homo politicus, kto by prišiel s niečím novým, čo sme ešte nepočuli a nezažili. Jediná výnimka je z môjho pohľadu pani Slavomíra Henčeková, ktorú sledujem dlhé mesiace. Je to jediný výrazný politický talent medzi mladou generáciou. To, že sa zatiaľ neobjavila v nejakých zoskupeniach, aspoň som to nezaznamenal, je z môjho hľadiska príznak toho, že aj keď tu politické talenty sú, nevšímajú si ich tí ľudia, ktorí by mali politické talenty vyhľadávať. Ak niekto nevie o tom, že pani Henčeková by mohla veľmi pomôcť ich politickému snaženiu, je to prejav nekvalifikovanosti vo vedení strán.

Takže dávate odporúčanie. 

Dal som. Stačí si čítať, čo píše, o čo všetko sa zaslúžila a pričinila, a nemôžeme povedať, že v politike nemáme mladého človeka, ktorý predviedol nejaký výkon.

Strana Jablko bude presadzovať kurz duševného zdravia pre politikov a členovia strany ho absolvujú ako prví. Toto schvaľujeme, ale voľby sa s tým asi vyhrať nedajú, nie? 

Nápady, ako sa dajú vyhrať voľby, budú teraz časté. Niekto má nápad, že vyhrá voľby tým, že si dá do názvu zdravý rozum, niekto chce vyhrať voľby s tým, že dá do názvu dobrý deň, s politickým programom, že si z nás bude asi robiť dobrý deň. Stranu zakladá dokonca aj Mikuláš Vareha, ktorý chce, aby Slovensko konečne bolo stabilnou krajinou. Takých pokusov vyhrať alebo uplatniť sa vo voľbách s nejakým podivným programom zažijeme ešte desiatky.

Fico ide vyhrať voľby tak, že organizuje MDŽ a do Prievidze príde spievať aj Helena Vondráčková. Fica už v podstate úplne odpísal civilizovaný svet, veľvyslanci, Západ – ako to, že ho neodpísala Helena Vondráčková? 

Rimania mali cisára, ktorý sa volal Vespasián. Bol naozaj stelesnením snov účtovníkov a ekonómov, pretože bol strašný držgroš. Zapĺňal štátnu pokladnicu a mal z toho veľkú radosť. Zapĺňal ju až tak veľmi, že zdanil aj používanie verejných záchodov. Vyvolalo to pobúrenie, lebo dovtedy Rimania takú daň nemali, a kritizoval ho za to aj jeho vlastný syn. Vespasián preto načrel do pokladnice, kde mal veľa peňazí aj zo zdanených záchodov, priložil ich svojmu synovi k nosu a spýtal sa ho: „Smrdia?“ Odvtedy sa hovorí, že peniaze nesmrdia. Ani Vespasiánovi, ani pani Vondráčkovej.

Ako podľa vás Fico vníma, že Pellegriniho prijal nemecký kancelár Olaf Scholz? 

Fica to nechalo úplne pokojným. Jeho stratégia je: prezidentka je americká agentka, Pellegrini je nemecký agent. Je len otázkou času, kedy začne svojmu pouličnému davu a svojim aktivistom, ktorí sú ochotní opakovať každý blud, ktorý od neho počujú, hovoriť, že Peter Pellegrini na rozdiel odo mňa, ktorý bojujem len a iba za vaše záujmy, bojuje za záujmy Nemecka. S kýmkoľvek sa Peter Pellegrini stretne, z toho urobí dôvod, prečo je Pellegrini nesvojprávny a agentúrny.

Podľa prieskumu Focusu pre Markízu by chcelo Zuzanu Čaputovú za prezidentku 18 percent oslovených. Ide o prieskum, kde ľudia sami napísali meno, ktoré im napadlo, nevyberali si z možností. Hovorí toto číslo Zuzane Čaputovej, že má šancu byť znovu úspešná?

Povedal by som, že hovorí, ale na druhej strane by som to nepreceňoval, pretože ak by si ľudia nespomenuli na úradujúcu prezidentku v čase, keď sa ich pýtajú, kto by mal byť prezident, bolo by to veľmi čudné. Do prezidentských volieb je ešte celý rok. Všetci vieme, že skutočné voličské rozhodnutie naši ľudia robia týždeň-dva pred voľbami, niektorí dokonca až vo volebnej miestnosti. Nedajú sa z toho robiť ďalekosiahle závery.

Celkovo bolo v tom prieskume 16 mien, ktoré dostali aspoň jedno percento. Na druhom mieste boli s výrazným odstupom Pellegrini, potom Fico – mali asi 6 alebo 5 percent, ale 1,2 percenta napísalo meno Jozef Banáš.

Zachytil som, že sa pána Banáša pýtali, čo on na to, a povedal, že nemá politické ambície. Beriem ho za slovo. Vo chvíli, keď by zmenil názor, by sme ho mohli posudzovať. Môžeme sa k tomu potom vrátiť.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka bol na ústavnoprávnom výbore vysvetľovať svoje prešľapy a odpovedal aj na otázku, prečo neposkytuje médiám rozhovory: „Nemyslím si, že som nejaký varietný umelec, aby som chodil po médiách, verejnosť je nadmieru informovaná. Ten rozhovor by ani nebol veľmi zaujímavý pre verejnosť.” Je poskytovanie rozhovorov médiám varieté?

Je zvláštne počuť takéto vety z úst človeka, ktorý pri vypočúvaní, keď bol ešte len kandidát na generálneho prokurátora, hovoril o tom, ako chce otvoriť prokuratúru verejnosti, ako chce, aby verejnosť chápala každý jeho krok. Pán Žilinka miluje komunikáciu s verejnosťou, ale len takú, kde on hovorí verejnosti, čo chce, kde on zverejňuje svoje fotografie, napríklad na Facebooku. Tak, aby si ho mohla široká verejnosť zamilovať. Ale nemá rád, keď mu verejnosť kladie otázky. Na výbore sa ho poslanec Baránik spýtal, na akom právnom základe prokurátorky generálnej prokuratúry poslali už po obžalobe na súdy listy, kde odporúčali, aby súd zvážil, či nebolo porušené právo obžalovaných na obhajobu. Odpoveď pána Žilinku bola: nebudete ma skúšať zo zákonov. Pán generálny prokurátor nemá rád otázky, na ktoré nemá odpovede. To je celé a myslím si, že sa to ani v dohľadnom čase nezmení.

Na generálnej prokuratúre bol aj Erik Kaliňák spolu s ďalšími dvoma predstaviteľmi Smeru a podali trestné oznámenie na vás, Tomáša Hudáka a Michala Havrana za rôzne výroky alebo texty o strane Smer. Udialo sa to v deň, keď holandský kráľovský pár prijal viacerých slovenských novinárov a vyjadril nám tým podporu. Myslíte si, že keby sme my všetci novinári podpísali tieto vaše výroky, tak nás všetkých budú stíhať?

Predovšetkým by som privítal, keby nestíhali ani nás, na ktorých bolo toto trestné oznámenie podané. Všetci vieme, že takéto stíhanie by bolo a je odsúdené na neúspech. Ak to nezastaví polícia, zastaví to prokuratúra. Ak to nezastaví prokuratúra, zastaví to okresný súd. Ak nie okresný súd, tak krajský, a ak nie krajský, tak Ústavný. A ak nie Ústavný, tak Európsky súd pre ľudské práva. Ak už nikto iný, tak Európsky súd pre ľudské práva by šiel hrubo proti svojej judikatúre, keby rozhodol inak. Celé je to o tom, že by to trvalo šesť, možno desať rokov, a ak by sme boli nejakým spôsobom postihnutí, tak európsky súd by vyniesol rozhodnutie, že republika nás musí za to neoprávnené stíhanie odškodniť. Na čo je to dobré? Kto to potrebuje? Myslím si, že čím kratšou cestou zídeme z tohto chodníka, tým lepšie.

Najvyšší správny súd potrestal sudcu Špecializovaného trestného súdu Michala Trubana zrážkou zo mzdy 50 percent na pol roka za to, že sa nenamietol pri rozhodovaní o väzbe v kauze Dobytkár. Firma jeho dcéry dostala dotáciu z PPA na penzión v Banskej Štiavnici. Sudca toto potrestanie zhodnotil tak, že to bol čierny deň pre slovenské súdnictvo. Vidíte to aj vy tak čierno?

Aj ja si myslím, že je to čierny deň pre slovenské súdnictvo, ale z úplne iných dôvodov ako pán Truban. Pán Truban po vyhlásení rozhodnutia povedal, že to bol politický proces, že to bol dôsledok snahy zbaviť sa nepohodlného sudcu, ktorý neprijíma rozsudky tak, ako si to niektorí politici želajú, a že je to celkovo čierny deň slovenskej justície. Vlastne povedal, že šéf Špecializovaného trestného súdu, šéf súdnej rady, senát Najvyššieho správneho súdu, že toto sú orgány, ktoré zrealizovali želanie politikov a uplatnili na neho politický proces. On znedôveryhodnil chod slovenskej justície. Ak niekto povie, že je obeťou politického procesu, ak to povie o svojom bezprostrednom nadriadenom, o šéfovi súdnej rady, o sudcoch Najvyššieho správneho súdu, čo ten človek robí v justícii? Ak by tu boli normálne pomery, za takéto vyjadrenie by mal vyletieť z justície. Človek, ktorý nie je schopný obhajovať sa právnymi prostriedkami, ale robí zo seba obeť politických procesov, do justície nepatrí. A to, že dostal len nejakú zrážku zo mzdy, je úplne zanedbateľné v porovnaní s tým, z čoho obvinil slovenskú justíciu. Čierny deň slovenskej justície to určite je.

Vyšetrovateľ vylúčil na samostatné konanie Mariana Kočnera v prípade, ktorý sa týka podozrení, že sudcovia boli skorumpovaní, a odôvodnil to tým, že Kočner prejavil vôľu vypovedať o niektorých skutkoch. Dá sa povedať, že tých „čiernych“ dní pre slovenskú justíciu nás teda čaká viac? 

Na túto správu, že pán Kočner sa chystá spolupracovať, veľmi rýchlo reagoval advokát Para. Celý zástup jeho klientov musel pocítiť silné znepokojenie, že čo keby ten Kočner naozaj začal spolupracovať. Para sa ich snažil upokojiť, že o žiadnu spoluprácu nejde, že ide len o to, že v jednom prípade povedal niečo, čo uviedlo veci na pravú mieru. Samozrejme, nevieme, čo pán Kočner chcel povedať, ale ľudia, ktorí sa boja toho, čo by pán Kočner mohol povedať, už teraz žijú v strachu a v očakávaní. Nemyslím si, že by pán Kočner mal čo len najmenší záujem na tom, aby sa na Slovensku uplatňovala a víťazila spravodlivosť. Robí to zo svojich vlastných zištných dôvodov, ale ak by bol v niektorých veciach svedkom, ak by povedal všetko, čo vie, bolo by to pre mnohých ľudí v slovenskej politike, v justícii a ďalších vplyvných orgánoch veľmi nepríjemné.

Čo pozitívne sa v poslednom čase stalo?

Budem osobný. Keď vyšla správa, že je na nás trestné oznámenie, bol som milo prekvapený, koľko inštitúcií a koľko ľudí sa mi ozvalo, že mi chcú v mojej ťažkej situácii pomáhať. Som im za to veľmi vďačný, vážim si ich záujem a podporu, toto je niečo, čo je z môjho osobného hľadiska veľmi, veľmi pozitívne.