dennikn.sk | Otakar Horák

Éra jednoduchých a pútavých príbehov o ľudskej psychológii sa skončila, píše psychológ.

Keď sú sudcovia unavení a hladní, sú prísnejší.

Aj Denník N kedysi písal o tomto zistení slávnej štúdie, ktorú spopularizoval nobelista Daniel Kahneman v bestselleri Myslenie rýchle a pomalé.

Predmetná štúdia z roku 2011 sa zaradila medzi psychologickú klasiku – mala dokazovať, že sudcovia sa nerozhodujú len na základe dôkazov, keďže výkon ich povolania zásadným spôsobom ovplyvňujú iracionálne faktory ako hlad (najväčší vždy pred prestávkou na jedlo).

[ Radi čítate o ľudskej mysli, prírode, zdraví či vesmíre? Aktivujte si týždenný newsletter Otakara Horáka s výberom najlepších článkov. ]

Výskum na seba strhol toľko pozornosti (podľa Google Scholar vyše 1 700 citácií), že si vypýtal dodatočnú kontrolu.

Podľa niektorých skeptikov sú zistenia štúdie také chybné, že ju treba úplne odmietnuť. „My psychológovia by sme o týchto zisteniach nemali učiť ani ich citovať a nemali by sme ich používať ako príklad predpojatosti pri rozhodovaní,“ vraví kriticky experimentálny psychológ Daniel Lakens z technickej univerzity v holandskom Eindhovene.

Čo vedcom na štúdii prekáža a ako pôvodné zistenia reviduje nová štúdia, ktorá vyšla v marci v časopise Nature Human Behaviour?

Prísnejší sudcovia sú hladní

Autori pôvodnej štúdie z PNAS analyzovali rozhodnutia izraelských sudcov, ktoré sa týkali podmienečného prepúšťania väzňov.

Vedci zistili, že pravdepodobnosť schválenia podmienečného prepustenia sa ráno pohybovala na úrovni okolo 65 percent, potom po niekoľkých hodinách klesla takmer na nulu, ale po dvoch prestávkach, keď si sudcovia doplnili sily a najedli sa, sa vždy vrátila na úroveň 65 percent z rána.

Hypotéza znela, že vyčerpaní a hladní sudcovia prestali dôkladne zvažovať nuansy jednotlivých prípadov a skĺzli do akéhosi „automatického módu“, v ktorom robili to, čo ich vyčerpanú myseľ a telo zaťažovalo najmenej – zamietali jedno podmienečné prepustenie za druhým.

„Ak sú sudcovia hladní, sú prísnejší,“ zhodnotil výskum nobelista Daniel Kahneman a jeho kolegovia v knihe Noise (Šum) z roku 2021.

Priveľký efekt

Viacerí vedci pristúpili k zisteniam pôvodnej štúdie oveľa kritickejšie. Napríklad psychológ Daniel Lakens sa pozastavil nad tým, že podiel udelených podmienečných prepustení po príchode sudcov do práce a po prvej a druhej prestávke na jedlo sa vôbec nemenil a vždy bol 65 percent.

Také zistenie znie „príliš dobre na to, aby to bola pravda“. Prečo sa nepozorovala žiadna variácia?

Kritikov zaujal obrovský efekt aj nulová variácia (nárast vždy na 65 %). Zdroj – Shai Danziger a jeho tím/PNAS (2011)

Príliš dobrý je aj pozorovaný efekt. Psychológovia často zápasia s tým, aby vykázali aspoň nejaký efekt, no v tomto prípade bol obrovský. „Rozdiel vo výške medzi 21-ročnými mužmi a ženami v Holandsku je približne 13 centimetrov. (…) To je veľkosť efektu v štúdii o hladných sudcoch,“ priblížil rozmer efektu Lakens na príklade so vzrastom.

„Keby mal hlad taký zásadný vplyv na naše rozhodovanie, naša spoločnosť by každý deň o 11.45 h upadla do menšieho chaosu,“ uviedol Lakens a dodal: „Alebo by sa naša spoločnosť prinajmenšom usporiadala podľa tohto neuveriteľne silného účinku duševného vyčerpania.“

Ak by bol efekt naozaj taký veľký, ako deklaruje štúdia, pred obedom by lekári neoperovali a šoférovanie by sa zakázalo, píše Lakens. „Taký veľký psychologický efekt by sme nemuseli objavovať ani o ňom publikovať vo vedeckom časopise – každý by vedel, že existuje.“

Podľa Lakensa nie je pozorovaný efekt iba „nepravdepodobný“, pretože je „nemožný“. Z uvedeného dôvodu treba zistenia štúdie úplne zamietnuť, domnieva sa psychológ.

Časový manažment sudcov

Ďalšie vysvetlenie pozorovaného javu poklesu a nárastu udelených podmienečných prepustení vynecháva iracionálne vplyvy, ako hlad či únava, a chápe ho ako prejav časového manažmentu sudcov (tu a tu).

Na základe hrúbky spisu alebo toho, či väzeň má alebo nemá právneho zástupcu, mohli izraelskí sudcovia usúdiť, či pojednávanie bude jednoduchšie alebo zložitejšie a zaberie viac alebo menej času.

Ak vedeli, že prípad bude náročný a dlhý, schválne ho nezaradili tesne pred prestávkami na občerstvenie, aby im „nerozbil“ deň.

Existuje predpoklad (či skôr špekulácia), že v zložitejších prípadoch, ktoré si izraelskí sudcovia zaradili na posúdenie hneď zrána alebo tesne po prestávkach, vydávali rozhodnutie o podmienečnom prepustení častejšie, lebo komplexnosť prípadu vyžadovala, aby zvažovali viacero poľahčujúcich okolností. V takom prípade sa zvyšovala šanca, že „ich srdcia obmäknú“.

Pozorovaný jav možno nesúvisí s hladom, ale s časovým manažmentom izraelských sudcov. Ilustračné foto – Wesley Tingey/unsplash.com

Sudcovia a ramadán

Nová štúdia, ktorá vyšla v marci v časopise Nature Human Behaviour, využila na skúmanie vplyvu hladu na rozhodovanie sudcov ramadán v Pakistane a Indii. Ramadán je deviaty mesiac roka podľa islamského lunárneho kalendára, keď sa moslimovia od úsvitu po západ slnka postia.

Autori zaradili do štúdie zhruba pol milióna rozhodnutí 10-tisíc sudcov naprieč piatimi dekádami.

Ramadán je pohyblivý sviatok a každý rok pripadne na iné obdobie. Keď sa k tomu pridá, že v rôznych lokalitách má deň rôzne trvanie, znamená to, že niektorí sudcovia sa postili dlhšie ako iní.

Takýmto spôsobom získali vedci premennú času. Mohli tak skúmať, či dlhší pôst, ergo väčší hlad, mení rozhodnutia sudcov.

Autori zistili, že s každou ďalšou hodinou pôstu stúpala u sudcov pravdepodobnosť oslobodenia obžalovaného približne o 10 percent. Hladnejší sudca bol teda zhovievavejší sudca.

Toto zistenie je zaujímavé tým, že je v úplnom rozpore so zisteniami pôvodnej štúdie z Izraela, kde hlad koreloval s prísnejšími rozhodnutiami.

Za významný faktor, ktorý vysvetľuje pozorovaný jav, považujú autori štúdie „duch ramadánu“. Vysvetľujú ho ako „sklon vidieť obžalovaných v lepšom svetle“. Pre kresťanov to možno prirovnať k „duchu Vianoc“, keď sú (vraj) zhovievavejší a milosrdnejší.

Sudcovia, ktorí neboli moslimovia, takže ramadán nedodržiavali, rozhodovali podľa novej štúdie konštantne bez ohľadu na to, či bol pôstny mesiac. Žiadna zmena z 0 na 65 percent ako v štúdii z Izraela.

Zvyšuje hlad schopnosť uvažovať správne?

Moslimskí sudcovia, ktorí sa postili dlhšie, mali väčšiu pravdepodobnosť, že ich rozhodnutie nebude úspešne napadnuté vyššou inštanciou.

To možno interpretovať tak, že väčší hlad bol spojený so zvýšenou schopnosťou sudcov rozhodovať sa lepšie. Ak je to naozaj tak, opäť je to v rozpore s pôvodnou štúdiou z Izraela, kde sa hlad spojil s poklesom duševných schopností a upadnutím do akéhosi „automatického módu“, v ktorom sudcovia zamietali jedno podmienečné prepustenie za druhým bez ohľadu na meritum veci.

Aj v prípade tejto novej štúdie treba byť opatrný, lebo až neskôr sa zrejme ukáže, či sa použili správne štatistické metódy na oddelenie „šumu“ od skutočného efektu. Bez vysvetlenia zostáva napríklad to, že efekt ramadánu, ktorý sa prejavil väčšou zhovievavosťou v rozhodnutiach sudcov, trval – aspoň v Indii – niekoľko mesiacov po skončení pôstu.

Ak sa na údaje z novej štúdie možno spoľahnúť, nejaký efekt hladu možno existuje, ale vonkoncom nebude taký veľký, ako deklaruje pôvodná štúdia z Izraela.

V tejto chvíli považujeme za nerozhodnuté, či hlad robí sudcov prísnejšími alebo zhovievavejšími.

Pôvodná štúdia bola príliš dobrá na to, aby bola pravdivá, píše psychológ Stuart Ritchie. Zdroj – Stuart Ritchie/Twitter

Éra pútavých príbehov sa skončila

Tento prípad je ďalšou ukážkou replikačnej krízy, v ktorej sa ocitla psychológia.

Tento odbor je už takmer notoricky známy tým, že sa v ňom nedarí opakovať výsledky ani klasických štúdií, ktoré prenikajú do učebníc a populárnych bestsellerov o ľudskom správaní.

Nobelista Daniel Kahneman neproblematicky spomína pôvodnú štúdiu z Izraela nielen v knihe Myslenie rýchle a pomalé, ale aj v novej knihe Noise (Šum) z roku 2021 – dávno po tom, čo sa objavila kritika od spomínaného Daniela Lakensa či mnohých ďalších.

Mimochodom, Kahneman bol editorom pôvodnej štúdie a v časopise PNAS, kde vyšla, sa podpísal pod to, že je v poriadku.

Výskum z Izraela prenikol aj do inak vynikajúcej knihy Chování (Behave) od amerického biológa a neurológa Roberta Sapolského. „Spravodlivosť je možno slepá, ale určite vníma škvŕkanie v bruchu,“ napísal americký vedec zo Stanfordu.

Podľa psychológa Stuarta Ritchieho z King’s College London nás kauza s izraelskou štúdiou o sudcoch učí, že „éra jednoduchých a pútavých príbehov o ľudskej psychológii sa skončila“.

Ak sú výsledky nejakej štúdie „príliš dobré“, obvykle sú „príliš dobré na to, aby boli pravdivé“. Senzácie vyžadujú skepsu.