Autor je právnik

Bývalá ministerka spravodlivosti Kolíková iniciovala disciplinárne konanie (pozor, nejde o štyri osoby!) sudcu Najvyššieho súdu, predsedu jeho trestného kolégia a predsedu Združenia sudcov Slovenska (ZSS), Dr. Františka Moznera. Vyčítala mu, že sa dopustil porušenia sudcovských povinností, mal prieťahy, nevyhotovil včas súdne rozhodnutia a vraj klamal. Navrhla mu na tri mesiace znížiť plat na polovicu. Senát Najvyššieho správneho súdu SR (NSS), ktorému predsedal Marián Fečík, ho však očistil a oslobodil. Jeden člen senátu bol proti oslobodzujúcemu verdiktu.

Obrana sudcu Moznera

Sudca sa proti obvineniu okrem iného bránil aj poukazom na to, že ide o „revanš“ ministerky, lebo kritizoval jej súdnu reformu, a že má veľa povinností v troch funkciách. Tak ako to má všetko stihnúť?

Ak sa aj niekomu argumenty doktora Moznera s cieľom zbaviť sa obvinenia zdajú absurdné a alibisticky nemiestne, je to stále legitímny spôsob obrany.

Nehodnoťme však ani tak jeho obhajobu, ale skôr to, ako s ňou naložil NSS.

Čo je dovolené obvinenému sudcovi, je dovolené aj disciplinárnemu súdu?

Predseda senátu Fečík síce skonštatoval porušenie niektorých povinností sudcu, ale vraj dominantným cieľom disciplinárneho návrhu bolo potrestanie doktora Moznera za jeho kritiku Kolíkovej súdnej reformy a súdnej mapy.

Sudcu Moznera senát pochválil, že je autoritou v trestnom práve, prednáša, vzdeláva iných a jeho erudíciu využilo aj ministerstvo.

Skonštatoval, že ako predseda ZSS má aj iné aktivity. Vraj zo všetkých jeho funkcií mu vyplývajú povinnosti, pričom medzi nimi nie je možné určiť prioritu (!!!).

Senát takisto skritizoval fakt, že podnet na disciplinárny návrh ministerstva prišiel od Moznerovho kolegu z Najvyššieho súdu, sudcu Juraja Klimenta. Keď ten chcel vystúpiť ako svedok, senát to odmietol.

Senát odôvodnil rozhodnutie aj tak, že ak by Moznera potrestal, zastrašilo by to ostatných sudcov a odradilo ich to od diskusie či kritiky vo veciach verejného záujmu.

Predseda senátu sa rovnako pozastavoval nad otázkou, či je normálne, aby ministerka v demisii podávala návrh na disciplinárne potrestanie sudcu.

Zákon a logika verzus zdôvodnenie súdu?

Pozrime sa na to, čo na uvedenú kvázi útlocitnú obhajobu a pochvaly doktora Moznera zo strany senátu NSS hovorí právo a elementárna logika.

Ak sa sudca, slobodný, sebavedomý, vzdelaný človek bez donútenia, dobrovoľne a vedený k tomu rôznymi (sebeckými či nesebeckými) dôvodmi rozhodne, že k svojej sudcovskej funkcii pripojí ďalšie funkcie a aktivity, ktoré znamenajú finančné zisky, zvýšenie jeho prestíže, no i ďalšiu časovú, zdravotnú a pracovnú záťaž, kto je zodpovedný za to, či si riadne vykonáva svoju ústavnú funkciu sudcu? Iba on sám alebo aj iné osoby?

Ak by sa nepochybne dopustil porušenia svojich sudcovských povinností, čo na tejto podstate mení fakt, že disciplinárny návrh podala ministerka na podnet jeho kolegu, s ktorým vraj nemá dobré vzťahy? Motívy týchto ľudí, ktorí nerozhodujú o jeho vine a potrestaní, automaticky znamenajú, že je nevinný?

Možno zbaviť disciplinárneho obvinenia sudcu, ktorý evidentne porušil svoje povinnosti, len preto, že by to vraj vystrašilo ostatných sudcov?

Senát NSS tvrdí, že vraj nemožno určiť, ktorá z funkcií a aktivít doktora Moznera má prioritu… No ktorá to asi môže byť, keď len do jedinej z nich, a to ústavnej, ho menovala hlava štátu, keď len za ňu berie dobrý sudcovský plat a iné jeho právnické funkcie a aktivity sú až sekundárne odvodené z tejto najdôležitejšej funkcie? Bez funkcie sudcu by nebolo ani tých ďalších.

Aké ustanovenie zákona o sudcoch toleruje porušenie sudcovských povinností zo spomenutých dôvodov (hromadenie funkcií, dobrovoľná mnohonásobná pracovná angažovanosť, antipatie okolia, ustrašení kolegovia)?

Uvedené otázky necháme bez odpovedí, lebo tie musia byť jasné každému, kto skončil strednú školu, ale aj väčšine z tých, čo majú len základnú.

Miera (ne)korektnosti súdneho stotožnenia prípadov Mozner – Todorová

Podľa toho, čo o veci priniesli médiá, NSS oslobodil doktora Moznera aj preto, lebo jeho potrestanie by vraj protirečilo rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP) vo veci Miroslava Todorová verzus Bulharsko.

Pri prehrýzaní sa anglickým textom prípadu číslo 40072/13 z roku 2021 sa človeka zmocní pocit objavu, a to pre kontrast s tým, čo o tom skonštatoval NSS.

Prípady Mozner a Todorová majú spoločné iba to, že išlo o sudcov, ktorí stáli na čele stavovských sudcovských organizácií a mali na justičnú politiku odlišné názory ako vláda. Ostatné podstatné znaky oboch prípadov nie sú totožné.

Kým doktorovi Moznerovi, ktorý sa obával, že mu krátkodobo znížia plat, nebol skrivený ani vlas, jeho bulharská kolegyňa musela čeliť vskutku tvrdej balkánskej justično-politickej realite.

Doktor Mozner vyčítal ministerke Kolíkovej, že (iba) z pomsty podala na neho disciplinárny návrh, o ktorom však nerozhodovala a ani na to nemala dosah. Naopak, Todorová bola tvrdo postihnutá rozhodnutiami súdnych autorít.

Z mediálnych výstupov nie je známe, či NSS vôbec exaktne dokazoval, či bola ministerkiným motívom pomsta, alebo si iba osvojil jeho tvrdenie o „revanši“.

Sudkyni Todorovej, na ktorej prípad sa odvoláva NSS, Najvyššia súdna rada v Bulharsku najprv znížila plat a neskôr ju zbavila funkcie sudkyne. Rok bola bez práce, až kým ju Najvyšší správny súd Bulharska opäť vrátil do justície, a to s tým, že dva roky musela pôsobiť na nižšom súde.

Kým doktor Mozner bol proti súdnej reforme, Todorová bola za reformu justície a spolu so sudcami a mimovládnymi organizáciami bojovala proti vplyvu exekutívy na obsadenie mestského súdu v metropole Sofia. Bola terčom nepriateľských osobných útokov a tvrdého zaobchádzania („clearly hostile opinions“ – jasne nepriateľské názory, „personal attacks“ – osobné útoky, „harsh towards the applicant“ – tvrdý postup voči sťažovateľke) zo strany súdnej rady aj predstaviteľov vlády. Ako vyplýva z rozsudku ESĽP, konflikt mal v očiach zúčastnených strán povahu vojny („warfare“).

Todorová sa obrátila na ESĽP. Ten uznal porušenie jej slobody prejavu a disciplinárne konanie, ktoré ju postihlo v súvislosti s platom a funkciou, označil za odplatu za kritiku súdnej rady a vlády. Ale nenašiel ňou namietané porušenie nestrannosti a nezávislosti Najvyššej súdnej rady ani Najvyššieho správneho súdu a poprel aj jej tvrdenie o zásahu do súkromného života, hoci bola rok bez práce.

V rozsudku ESĽP sa nevyskytujú argumenty, ktoré použil NSS pri oslobodení doktora Moznera, a nie je z neho zrejmé ani to, že by sa nemala uplatniť disciplinárna zodpovednosť voči sudcom, keď je namieste.

Otázka na záver teda znie: Koľko percent podobnosti majú prípady doktora Moznera a hrubo perzekvovanej bulharskej sudkyne Todorovej, na ktorý sa NSS odvoláva?

Keď disciplinárne stíhaní môžu byť aj tí, čo stíhajú iných sudcov

Rozhodnutie NSS zatiaľ nemáme v písomnej podobe. Až keď bude, až potom možno posúdiť, či bolo spravodlivé alebo svojvoľné, arbitrárne, či by mal k tomu čo povedať Ústavný súd a či je daná disciplinárna zodpovednosť sudcov v senáte NSS. Bolo by však čudné, keby písomné odôvodnenie bolo iné ako to, čo zaznelo v súdnej sieni.

NSS sa nazýva aj malým ústavným súdom. Jeho úroveň bude závisieť od toho, či jeho sudcovia budú klásť dôraz na slovo „malý“ alebo na slovo „ústavný“.

Doktora Moznera čaká ďalšie disciplinárne pojednávanie na NSS 20. júna. Tentoraz nie v súvislosti s pomstychtivou ministerkou, ale na návrh predsedu Najvyššieho súdu Jána Šikutu, bývalého sudcu ESĽP, ktorý má delikátnejšie právne vedomie ako bežný slovenský sudcovský priemer. Nejde o to robiť zle doktorovi Moznerovi. Ide o spravodlivosť. Kto iný by to mal chápať lepšie ako páni a dámy z najvyšších justičných kruhov?