postoj.sk | Tomáš Němeček

Pohľad z Prahy: Až raz porazíte Fica a vrátite sa k diskusii o trestnom zákonníku, prečítajte si tento text. 

Keď český minister spravodlivosti Pavel Blažek minulý týždeň predkladal svoju novelu Trestného zákona, v snemovni si zaželal, aby „nemohla byť opisovaná tak, ako je to na Slovensku, teda že sa robí v prospech niekoho“.

Kontrast so Slovenskom ani nemohol byť väčší. Blažkov návrh, ktorý rozširuje definíciu znásilnenia, poslala – po niekoľkoročnej odbornej diskusii – česká dolná komora do druhého čítania. Koalícia aj opozícia hlasovali jednomyseľne. Návrh zavádza zásadu „nie znamená nie“: trestné budú aj prípady, keď obeť stuhne v strese alebo strachu a páchateľ ju sexuálne zneužije „proti jej badateľnej vôli“.

Okrem toho práve bežia dva veľmi sledované procesy so známymi mužmi, ktorí roky zneužívali svoj vplyv. Dominik Feri, zázračné dieťa českej politiky, dostal v novembri – neprávoplatne – trojročný trest za dve znásilnenia a jedno v štádiu pokusu; obetiam má zaplatiť 12 000, 6 000 a 2 000 eur. Známy psychiater a televízny zabávač Jan Cimický sa postavil pred súd teraz v januári, obžaloba ho viní zo štyroch znásilnení a z 35 prípadov sexuálneho vydierania.

Pre slovenského poslanca Richarda Glücka, ktorý obhajoval skrátenie premlčacej lehoty pri znásilnení, to môže byť prekvapením, ale najstarší z prípadov v obžalobe proti Cimickému pochádza z roku 1978.

Pokiaľ ide o politickú diskusiu o znásilnení, Česká republika a Slovensko sú dve rôzne civilizácie. My sme z Venuše, vy ste z Marsu.

Dáta, ktoré na Slovensku chýbajú

Z českého pohľadu nie je k slovenskej novele veľmi čo dodať: teraz bojujete za základy právneho štátu a proti faktickej amnestii závažných zločinov. To logicky prináša intenzívne emócie, nie je čas na jemnejšiu, nuansovitejšiu diskusiu.

Jedného dňa sa však zápas proti hrubokrkým vyhrá a Slovensko opäť otvorí otázku trestov za ťažké zločiny. Tento text je preto odkazom vo fľaši do lepšej budúcnosti. Čo robia Česi inak?

Pokiaľ ide o premlčanie znásilnenia, Česko ho riešilo v novele z roku 2010. Pre typ znásilnenia, ktorý odpovedá slovenskej definícii („kto násilím alebo hrozbou donúti k súloži“), platí sadzba 2 až 10 rokov; takýto trestný čin sa premlčí po 15 rokoch. V kauze psychiatra Cimického obžaloba použila ešte staršie prípady, pretože tvrdí, že psychiater sa dopustil série útokov voči pacientkam rovnakým spôsobom (v slovenskej terminológii teda ide o pokračovací trestný čin).

No pravdupovediac, premlčanie nebolo v Česku témou. Debata sa vedie o trestaní: podľa všeobecného presvedčenia – nielen medzi laikmi, ale aj medzi advokátmi špecializujúcimi sa na pomoc obetiam – sa sexuálne násilie trestá príliš mierne. Represívna ozvena sa vracia vždy, keď sa v titulkoch objaví podmienečný trest za dlhodobé zneužívanie.

Až minulý rok talentovaný český kriminológ Jakub Drápal (titul má z Cambridgea, vlani získal cenu Európskej kriminologickej spoločnosti pre najlepšieho autora do 35 rokov) uverejnil štúdiu na dosiaľ najväčšej vzorke. Analyzoval všetky rozsudky od roku 2015 do roku 2022 – za znásilnenie bolo v tomto období odsúdených 1 388 páchateľov – a zistil, že tieto tresty sú v Česku druhé najprísnejšie po vražde.

Ľudia bez predchádzajúceho záznamu v registri (prvopáchatelia) dostávajú za znásilnenie častejšie nepodmienečné tresty, a to na dlhšie obdobie než za iné trestné činy. Ako píše Drápal, do väzenia išlo 36,8 percenta prvopáchateľov za znásilnenie, ale len 15,8 percenta prvopáchateľov za ťažké ublíženie na zdraví. Podmienečné tresty za znásilnenie sa v Českej republike ukladajú v podobnej miere ako v Nemecku, Belgicku alebo vo Fínsku.

Z českého pohľadu takéto údaje v slovenskej diskusii o trestnom práve chýbajú. Niežeby empirická racionálna argumentácia mohla mať akýkoľvek vplyv na súčasný brutálny prístup dnešnej vládnej koalície. Ale aj Fico jedného dňa prehrá voľby, a ak bude vládnuť Progresívne Slovensko, kyvadlo by sa nemalo vychýliť do druhého extrému – aspoň kým si tvorcovia politiky nebudú naozaj istí, že problém sexuálneho násilia na Slovensku spočíva v miernom trestaní.

Viac obvinení, menej znásilnení?

Skutočne vážny spor sa však v Česku viedol o tom, či napodobniť švédsky prístup a zakotviť „áno znamená áno“, teda že prípustný je len jasne konsenzuálny sex.

V roku 2018 v článku v The New York Times Anna Blusová z Amnesty International privítala švédsku zmenu s tým, že „v ideálnom svete by to malo priniesť viac obžalôb a menej znásilnení“, a vtedajší minister spravodlivosti Morgan Johansson vyhlásil, že „v chrbtici každého švédskeho muža a chlapca“ by malo byť vedomie, že ak súhlas nie je explicitný, sex je nezákonný. 

Z týchto vyhlásení až behajú zimomriavky po chrbte: ideálny svet sa, dúfajme, neprejavuje vo väčšej kriminalizácii. Osobná poznámka: ako advokát zastupujem aj obete sexuálnych trestných činov; zároveň od psychológov viem (niekoľko rokov som pracoval ako právnik v najväčšej českej psychiatrickej nemocnici), ako v terapiách pribúda mládencov, ktorí sa boja nadviazať kontakt a vzťahy vnímajú ako nebezpečné.

Majú to uložené v chrbtici, ako si želal minister Johansson, ale nezdá sa, že by to prinieslo viac šťastia pre ľudstvo. Aj vo Švédsku sa napokon výsledok dostavil. V krajine, ktorá bola už predtým na čele tabuliek Eurostatu v počte znásilnení na 100 000 obyvateľov, sa od roku 2018 počet týchto trestných činov ďalej zvyšuje. Podľa údajov za rok 2021 bolo vo Švédsku zaznamenaných 89,7 znásilnenia na 100 000 obyvateľov, dvakrát viac ako v Dánsku (45,5) a desaťkrát viac ako vo Švajčiarsku (8,7) alebo v Českej republike (7,2). 

Tu našťastie prevládla česká skepsa voči príliš radikálnym riešeniam. Ako to minulý týždeň zhrnul minister spravodlivosti Blažek, zásada „áno znamená áno“ možno patrí do vzdelávania a osvety, no v trestnom práve prináša neúmerne prísne výsledky.

Na druhej strane pri pohľade z Českej republiky sa natíska otázka, či dnešný slovenský trestný zákonník nezaostal za dobou. Posunul sa prah citlivosti na násilný zásah do ľudskej intimity: aj preto česká legislatíva počíta s tým, že znásilnené môžu byť nielen ženy, respektíve že zneužitie bezbrannosti zahŕňa aj „zmrazenie“ obete.

Prečo sa na Slovensku nehlásia znásilnenia?

Brutálna slovenská novela mala primárne ukončiť vyšetrovanie korupcie „našich ľudí“. Jej autorom sa však vymkla z rúk a medzi jej nezamýšľané dôsledky teraz patrí aj diskusia o trestaní sexuálnych trestných činov. A tiež o tom, prečo je na Slovensku tak málo znásilnení. Ak sa Slovensko a Srbsko dlhodobo nachádzajú na konci rebríčka Eurostatu (1,6 nahláseného prípadu na 100 000 obyvateľov), nie je to zrejme preto, že by tu bolo mimoriadne bezpečné prostredie pre ženy.

Česká skúsenosť je podobná ako v prípade boja proti korupcii: ak majú ľudia získať dôveru v systém, musia vidieť právo v akcii. Pokiaľ ide o korupciu, v Česku priniesli prelom veľké ryby – zatknutie stredočeského hajtmana (župana), odsúdenie poradcu premiéra, zatýkanie v radoch justície (teda všetko to, čo Slovensko zažilo v rokoch 2020 – 2023 a čo sa súčasnou novelou Trestného zákona končí). O sexuálnom násilí sa dá vzdelávať donekonečna, ale až prípady poslanca Feriho a psychiatra Cimického názorne ukázali, že má zmysel sa po toľkých rokoch ozvať – a že vám niekto uverí.