dennikn.sk | Monika Tódová
Ústavný súd je tu aj na to, aby to tu žiadna parlamentná väčšina nemohla valcovať – osobitne keď hrozia nezvratné následky, hovorí Marián Giba.
Je nezvyčajné, ak si má niekto o týždeň vypočuť rozsudok a nastane premlčanie. Trestné predpisy nemôžu valcovať obvinených, ale sú tu predsa aj práva poškodených, hovorí poradca prezidentky a vedúci katedry ústavného práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského Marián Giba.
Ďalej hovorí, že Ústavný súd má svoje možnosti, aby sa vedel vyrovnať s prípadnými obštrukciami.
Prezidentka Zuzana Čaputová podpísala novelu trestných kódexov s odôvodnením, aby umožnila Ústavnému súdu o nej rozhodnúť. Prečo bol takýto postup jedinou možnosťou, ak prezidentka chcela, aby mal Ústavný súd dostatok času na posúdenie?
V tejto situácii bolo z pohľadu prezidentky logické dať to na Ústavný súd čím skôr, aby mal relatívne čo najviac času na posúdenie. Keby to vetovala, čas, ktorý by mal Ústavný súd, by bol kratší. Nevieme, o koľko by bol kratší, pretože o prelamovaní veta sa dá rozhodovať na druhý deň po tom, ako ho prezidentka doručí, ale hypoteticky sa dá rozhodovať aj o tri týždne, o mesiac, o dva.
Mala pani prezidentka obavu, že ak by to vetovala, veto by nebolo prelomené bezodkladne, ale vládna koalícia by sa to snažila posunúť čo najbližšie k účinnosti zákona – aby zabránila posúdeniu Ústavným súdom?
Túto obavu aj vyslovene sformulovala. Zároveň tam bol ten druhý aspekt – nevidela šancu, že by sa cez veto dali presadiť dôležité pripomienky, teda že by to veto bolo z jej pohľadu úspešné.
Peter Pellegrini vo štvrtok večer v televízii Joj povedal, že prezidentka hrá týmto vabank. Je to vabank?
Nerozumiem tomu, ako to malo byť myslené, v čom je ten vabank. Prezidentka týmto podpisom otvára cestu, aby zákon mohol ísť čo najskôr na Ústavný súd.
Peter Pellegrini povedal ešte vetu, že ktovie, či si už Zuzana Čaputová nezavolala s predsedom Ústavného súdu Ivanom Fiačanom a či už nevie, ako Ústavný súd rozhodne. Ako vnímate takéto reči?
V prvom rade, takéto niečo je absolútne nemysliteľné, aby niekam volala a pokúsila sa čokoľvek ovplyvniť. To nikdy nebolo, takže neviem, ako sa mám k tomuto vôbec vyjadrovať. Bez akéhokoľvek základu povedať takéto kategorické a negatívne tvrdenia nie je úplne šťastné.
Keď aj dáme bokom pani prezidentku, s ktorou politicky súperia, nie je to dehonestácia Ústavného súdu?
Môže sa to chápať aj tak. Je však nemysliteľné, že Ústavný súd by bol ochotný na takúto hru pristúpiť.
Je z ústavnoprávneho hľadiska v poriadku, že vládna moc a parlament môžu šachovať s lehotami tak, že zabránia Ústavnému súdu zákon včas posúdiť?
Neviem, či tomu vedia zabrániť. Nechcem špekulovať. Treba vychádzať z toho, že sme demokratický štát Európskej únie, čiže je normálne, že keď prezident zákon podpísal, je to otázka maximálne dní, niekedy hodín, kým bude zverejnený v Zbierke zákonov. Chcem veriť, že aj teraz to tak bude. Vyjde to v zbierke a ide sa ďalej. Toto je očakávaný štandardný priebeh veci.
K tomu, či tu bude pokus o vyšachovanie Ústavného súdu – návrh už od budúceho týždňa bude ležať na Ústavnom súde, tak bude veľa závisieť od Ústavného súdu, ako sa k tomu postaví. Nie je to tak, že nejaký predstaviteľ zákonodarnej alebo výkonnej moci len tak vyšachuje Ústavný súd a on s tým nič neurobí. Ústavný súd má relatívne širokú paletu možností.
Hovoríte, že zatiaľ nevieme, či nastane obštrukcia, prezidentka ju však zrejme predpokladá. Keby si bola istá, že nikto nebude obštruovať a veci pôjdu plynule, tak aj po prelomení veta by bol čas poslať to na Ústavný súd. Už teraz sme videli, že predseda vlády podpísal zákon a doručili ho prezidentke až po šiestich dňoch. Aká je bežná lehota?
Pravidlom býva, že keď sa niečo v parlamente schváli, tak na druhý deň. Ak nie hneď v ďalší deň, tak do dvoch dní to je doručené v Prezidentskom paláci. Bolo to schválené vo štvrtok večer, neviem, či dokonca vo štvrtok v noci už zákon nebol sfinalizovaný, učesaný, preklepy opravené a bežné redakčné úpravy vykonané. Čiže ak nie v piatok, tak by bolo bežné, že by bol doručený v pondelok, tak to chodí v iných prípadoch. Teraz prišiel po šiestich dňoch.
Zohralo aj toto úlohu pri rozhodovaní pani prezidentky? Aj preto predvída obštrukciu?
Z toho, čo hovorí, je zrejmé, že nevylučuje, že niečo také môže nastať. Či to zohralo rolu? Určite, keď sa šesť dní stratí tým, že sa zákon doručuje z Úradu vlády SR do Prezidentského paláca, nie je to štandardné. To sú náznaky, ktoré brala do úvahy. Teraz, keď je už zákon podpísaný všetkými tromi ústavnými činiteľmi, otázka nestojí tak, že niekto v ňom ešte môže niečo analyzovať, posudzovať, vyhodnocovať. Je to už len čisto úradnícky postup, ktorý sa dá uskutočniť veľmi rýchlo, takže treba vychádzať z toho, že zákon by mal byť začiatkom budúceho týždňa v zbierke.
Prezidentka podpísala zákon, s ktorým nesúhlasí. Váhala, či to urobiť?
Zvažovala. Minimálne prvých šesť dní ho ani nemohla podpísať, lebo ho nemala. To bol teda nevyhnutne čas, keď nad tým už musela premýšľať. Môžem povedať to, čo hovorím aj študentom na prednáškach z ústavného práva a povedal som to aj pani prezidentke. Podpis znamená pre bežného človeka súhlas. Keď si niečo objednávam, alebo uzatváram zmluvu, tak tam dám svoj podpis, čím hovorím, že s tým, čo je na tom papieri, súhlasím. Je však päť miliónov ľudí a jeden prezident. Nie je to tak, že s každým zákonom, ktorý hlava štátu podpíše, súhlasí. Veď aj prezidentka Čaputová sa celý svoj mandát pri uplatňovaní práva veta riadila tým, že ak nevidela problém v ústavnosti, tak zákon podpísala, pretože to brala tak, že je úlohou parlamentu, akú zákonodarnú úpravu prijme. Jej úloha je vykonať kroky, ak vidí problémy s ústavnosťou. Nevidel by som to kategoricky tak, že ak hlava štátu nejaký zákon podpíše, tak sa k tomu hlási celou svojou osobnosťou a súhlasí s tým. Je to skôr signál, že nevidí ústavný problém.
V tejto výnimočnej situácii, aj s ohľadom na čas, je to signál, že tam vidí problém a chce, aby sa problém vyriešil čím skôr a na mieste, ktoré je najpovolanejšie ho riešiť – teda na Ústavnom súde. Ten podpis je cenou za to, aby sa touto cestou dalo ísť.
Prezident Václav Havel to urobil rovnako minimálne raz. Tiež nesúhlasil so zákonom, ale vyhodnotil to tak, že je zbytočné ho vetovať, pretože to k ničomu nepovedie. Dal to na ústavný súd a ten mu dal za pravdu. Myslím, že to bol zákon, ktorý sa týkal súdov Českej republiky.
Ako ste vnímali, že Robert Fico vyzýval prezidentku, aby zákon vetovala konkrétne v časti premlčacích lehôt pri znásilnení a písal jej list, že koalícia sa tým bude vážne zaoberať? Teda vlastne chcel, aby opravila niečo, za čo predtým pri plnom vedomí hlasovali.
Neviem, či by som to nazval tak, že ju vyslovene vyzval, aby to vetovala. Formuloval to tak, že rešpektuje jej právo uplatniť alebo neuplatniť veto. A priložil aj konkrétne znenie pripomienok, pri ktorých by odporúčal poslancom, aby ich schválili. Zároveň však z toho listu vyplývalo, že ak by išla nad rámec tých pripomienok, tak tam nebude ochota ich schváliť. To bola asi aj podstatná informácia pre prezidentku a utvrdilo ju to v rozhodnutí, ktoré urobila.
Prečo?
Povedala, že z listu predsedu vlády vyrozumela, že nebude vôľa pri jej prípadnom vete sa zaoberať inými pripomienkami, ani schváliť iné pripomienky ako tie, ktoré jej ponúkol.
A ona mala zásadné pripomienky aj k iným častiam novely.
Určite. Nielen k tomu, pri čom skončila debata – znásilnenia –, pretože to nakoniec nie je tá samotná podstata celej právnej úpravy. Pripomienok mala veľké množstvo, až také veľké, že neviem, či by bolo reálne dávať ich tam jednu po druhej a nevetovať to ako celok.
Video: Prečo sa prezidentka obracia na Ústavný súd (autorka: Kamila Šebestová)
Aj teraz stále hrozí, že vláda vyšachuje Ústavný súd, a to konkrétne cez Zbierku zákonov. Prezidentka povedala, že zákon začiatkom týždňa napadne na Ústavnom súde. Je podľa vás možné to urobiť ešte predtým, ako vyjde v Zbierke zákonov?
Aj pred tým a už sa to stalo. Koncom roka 2020, keď skupina opozičných poslancov napadla ústavný zákon, ktorým sa novelizovala Ústava SR v oblasti súdnej moci. Okrem iného sa odnímala Ústavnému súdu právomoc posudzovať súlad ústavného zákona s Ústavou. Zákon napadli na Ústavnom súde ešte predtým, ako bol zverejnený v Zbierke zákonov a nebolo to prekážkou v tom, aby Ústavný súd konal. Aj keď poslancom v konečnom dôsledku nevyhovel. Vtedy to prebehlo tak, že po uverejnení zákona v zbierke doplnili jeho číslo. Máme už príklad na podanie ešte pred vydaním v Zbierke zákonov – nie je to dôvod, aby to Ústavný súd z otočky vrátil, odmietol a povedal, že týmto sa nemôže zaoberať.
Môže Ústavný súd začať s takýmto podaním pracovať, aj keď nemá číslo?
Vychádzam z toho, že to tak bude. Otázka je, kedy, v akej fáze bude konať a rozhodovať. To je už na Ústavnom súde. Ale opakujem, že hoci zákon nevyšiel v Zbierke zákonov, nie je to prekážkou toho, aby Ústavný súd mohol začať konať.
Čo ak ten zákon vyjde v Zbierke zákonov až 14. marca? Môže Ústavný súd pozastaviť jeho účinnosť aj skôr, ako vyjde v Zbierke zákonov?
V štandardnej prevádzke by sa takéto niečo nemalo stať. Všetko by malo prebehnúť normálnym spôsobom, teda vyjde to v Zbierke zákonov a takáto úvaha ani nepríde na rad. Ak by sa stalo, že to nevyjde v zbierke, bolo by to krajne neštandardné. Bolo by to zdržiavanie publikácie zákona v zbierke a Ústavný súd má širokú škálu možností, ktoré môže použiť, ak to uzná za vhodné.
Dovolím si poukázať aj na to spomínané rozhodnutie, kde mu odňali právomoc posudzovať súlad ústavných zákonov s Ústavou. Tam Ústavný súd povedal zaujímavú vec: na jednej strane berie, že ak mu tú právomoc odňali, tak ju nemá. Ak by však parlament úplne vypadol zo svojej role a urobil by nejaký exces a išiel by celkom zmeniť Ústavu v jej najzákladnejších rysoch, priamo úmerne k tomu by sa aj Ústavný súd cítil kompetentný zasiahnuť – a vo výsledku by tak či tak bol ochotný taký ústavný zákon zrušiť. Bola by to reakcia na exces parlamentu.
Takže pokiaľ Ústavný súd vidí, že je tu nejaká snaha znemožniť štandardné postupy, má dostatok možností, aj takých, ktoré bežne nepoužíva, ale vzhľadom na výnimočnosť situácie by ich použiť mohol. Inak by to znamenalo, že sa sám nechá dobrovoľne vyradiť z hry. A keby bolo také jednoduché vyradiť ho z hry, neviem, či by nebola narušená úloha Ústavného súdu v systéme.
Aká je úloha Ústavného súdu v systéme?
Ústavný súd tu predsa nie je na to, aby škodil. Ústavný súd potrebujeme na to, aby kontroloval, či sa dodržiava Ústava a má tiež kontrolovať parlament pri jeho zákonodarnej činnosti. Teda kontrolovať parlamentnú väčšinu. Základné pravidlá, logika a zákonitosť demokracie sú, že ten, kto je dnes v parlamente vo väčšine, zajtra môže byť v opozícii. Preto tu má byť Ústavný súd – aby to tu žiadna parlamentná väčšina nemohla valcovať a aby tu bol nejaký strážca v záujme všetkých. Aj tých, ktorí sú dnes v opozícii, aj tých, ktorí tam budú zajtra. Aby sa rešpektovali elementárne pravidlá a aby sa ústavnosť nelámala cez koleno. Osobitne nie v takých situáciách, kde hrozia nezvratné dôsledky. Čím viac by také dôsledky hrozili, tým akútnejšia je potreba, aby Ústavný súd zasiahol.
Aký je vlastne štandardný čas, keď zbierka zverejňuje zákony? Máte štatistiku?
Štatistiku nemám. Nevylučujem, že za tridsať rokov mohli nastať rôzne situácie, ale štandardne ak prezident podpíše zákon, alebo je prelomené jeho veto a oznámi Národnej rade, že zákon nepodpisuje, tak je to otázka jedného, dvoch dní. Ak je núdza, alebo je žiaduce zverejniť to rýchlejšie, tak je to otázka hodín.
Zbierku zákonov si nepredstavujme tak, že je tam dlhý rad, ktorý treba vystáť desať, dvanásť dní, kým sa nejaký zákon dostane na rad. V štandardnej prevádzke je to otázka dní, ak treba, tak hodín.
Aj rozhodnutie Ústavného súdu vychádza v Zbierke zákonov. Čo ak napríklad zákon vyjde v zbierke 1. marca, Ústavný súd rozhodne 10. marca o pozastavení účinnosti, ale ministerstvo spravodlivosti zverejní toto rozhodnutie v zbierke až 16. marca? Akým dňom bude právoplatné? Platila by amnestia alebo nie?
V štandardnej prevádzke by sa to nemohlo stať, pretože aj keby Ústavný súd rozhodol 10. marca, tak na základe bežných postupov, bez toho, aby napísal, že to žiada okamžite zverejniť, by to malo byť zverejnené 11. alebo 12. marca.
Ak by sme mali predpokladať obštrukciu, tak Ústavný súd má nejaké možnosti. V zákone má paragraf, ktorý hovorí, že rozhodnutie Ústavného súdu nadobúda právoplatnosť momentom doručenia poslednému z účastníkov konania, alebo v prípadoch, ktoré zákon stanovuje, nadobúda účinnosť tak, ako zákon stanovuje. Zakončené je to tým, že „ak z rozhodnutia Ústavného súdu nevyplýva iné“. Opäť zoči-voči obštrukcii si viem predstaviť, že by Ústavný súd mohol naformulovať svoje rozhodnutie tak, že bude málo záležať na tom, kedy to vyjde v zbierke.
Zase sme pri netradičných schémach, ale hovorím, že Ústavný súd má veľmi široké možnosti a záleží na ňom, akým spôsobom s nimi hodlá naložiť. A to bude do veľkej miery podmienené tým, ako bude vyhodnocovať priebežne situáciu.
Myslím, že v Poľsku nastal prípad, že ústavný súd o niečom rozhodol, niekde sa to zdržalo a potom prišla na rad otázka, čo s tým. Súdy to začali brať tak, že to nadobudlo platnosť v deň rozhodnutia ústavného súdu. Lebo ak by som predpokladal, že by malo byť nejaké účelové zdržiavanie, tak by sa to dalo brať ako materiálne nerešpektovanie rozhodnutia ústavného súdu.
Ústavný súd teda veľmi rýchlo, už na budúci týždeň, keď dostane prezidentkino podanie, uvidí, či je alebo nie je obštrukcia zo strany vlády?
Keď to nevyjde začiatkom budúceho týždňa v zbierke, bude sa to dať považovať za zvláštne.
Situácia je špecifická v tom, že zákon spôsobí hromadnú amnestiu už vtedy, keď bude platiť čo i len jeden deň. Zažili ste už podobnú situáciu? Že Ústavný súd má odvrátiť nejaký následok a musí to stihnúť ešte predtým, ako nadobudne účinnosť?
Stalo sa už to, že Ústavný súd pozastavil účinnosť ešte predtým, než vôbec nastala. Tuším v decembri 2021 pozastavil účinnosť ustanovenia v Zákonníku práce, ktoré malo nadobudnúť účinnosť 1. januára 2022. Rozhodoval o zákone, ktorý už bol platný, vyhlásený, ešte však nebol účinný – a jeho účinnosť pozastavil. Nebolo by to prvýkrát.
Ak hovoríme o tom, či si pamätám takúto rozsiahlu zmenu, ktorá by zároveň bola aj predmetom ústavno-právnej politiky, tak taká sa mi nevybavuje. Toto je naozaj zásadná systémová zmena celej trestnej legislatívy vo viacerých ohľadoch, je to najrozsiahlejšia úprava trestného práva za dlhé roky.
Čo je to vôbec za situáciu, že parlament, vláda a prezidentka súťažia o čas a bojujú medzi sebou, aby zákon mohol posúdiť Ústavný súd? Kde sme sa to ocitli?
Čo mám na to povedať? Môžem len zopakovať: po takomto procese chcem veriť, že keď už tu je prezidentský podpis pod zákonom, že to vyjde v zbierke tak, ako má a že sa nebude situácia ďalej vyhrocovať. Sú nejaké pravidlá, ktoré sa v demokracii rešpektujú bez ohľadu na to, či je niekde v zákone napísaná nejaká poriadková lehota. A určite je žiaduce, aby sme sa svojimi postupmi a prístupom ústavných orgánov podobali na vyspelý štát EÚ a nie na nejakú rozvojovú demokraciu. Politická kultúra je podstatná a vždy treba na ňu apelovať.
Asi už tušíte, že momentálne sa na to nedá spoliehať.
Sme v nejakom bode. Zatiaľ sme tu mali zdržanie šesť dní pri doručovaní. Nechcem predbiehať, špekulovať alebo prezumovať, že tu bude prebiehať nejaká ďalšia obštrukcia. Ak bude, tak podstatné je, že vec leží na Ústavnom súde, ktorý má v rukách štandardnejšie aj menej obvyklé možnosti, čo s tým robiť.
Predpokladám, že keď ste videli zdržanie zo strany premiéra, tak ste rátali aj s naťahovaním podpisu Roberta Fica možno aj na mesiac.
Nešpekulovali sme nad tým. Ťažko by som si vedel predstaviť, že to mesiac nepodpíše. Nedošlo to do takého bodu. Aj prezidentka povedala, že to bolo veľmi nezvyčajné, keď to podpísal po šiestich dňoch. Tých šesť dní však ešte nič nenásobí ani nedelí, vzhľadom na to, že máme mesiac do účinnosti zákona.
Ako rýchlo podľa vás vie Ústavný súd konať?
Rozlišujme, že jedna vec je rozhodnúť o prijatí na ďalšie konanie, prípadne o návrhu na pozastavenie účinnosti, a druhá vec je rozhodnúť o veci samej. Od Ústavného súdu sa v prvom kroku očakáva, že povie, či vec prijíma na ďalšie konanie, čím povie, že ho bude vecne skúmať a v akom rozsahu. A zároveň či vyhovie návrhu na pozastavenie účinnosti.
Ústavný súd tiež nie je viazaný poradím, v akom mu veci prišli. To, že mu niečo príde 19. februára, neznamená, že to hneď nemôže začať riešiť a priorizovať to, keď vidí, že je situácia vážna. Ani pri takomto zákone však nečakajme, že keď v pondelok dostane podanie, tak v stredu 21. februára bude už rozhodovať o zastavení účinnosti alebo o tom, či ho prijme na ďalšie konanie. V takmer mesačnej lehote sa to dá z môjho pohľadu relatívne pohodlne zvládnuť.
Aká je možnosť opravy premlčacích lehôt koalíciou? Dá sa to opraviť ešte do 15. marca, ak zákon nebude publikovaný v zbierke?
Tu sa dostávame k technickým veciam. Určite by to bolo problematické, keby nevyšiel v zbierke. Keby vyšiel, nebolo by to prvý- ani druhýkrát, že by sa zmenil zákon ešte pred tým, ako začal byť účinný. V minulosti sa to viackrát stalo, keď sa zistilo, že je tam nejaká chyba alebo problém. Technicky sa to určite zvládnuť dá. Čím skôr to vyjde v zbierke, o to je to jednoduchšie.
Čo je hlavná námietka pani prezidentky, že zákon je protiústavný?
Žiada pozastaviť účinnosť predovšetkým preto, že sa tu zasahuje do premlčacích dôb, ktoré sú v behu. Keď sa stane, že sa dňom účinnosti zákona premlčia nejaké skutky, tak to môže mať veľmi negatívne a potenciálne nezvratné vplyvy na práva poškodených. Na to netreba zabúdať, že na jednej strane trestné predpisy nemôžu valcovať obvinených a obžalovaných, že majú svoje práva a musia mať možnosť sa efektívne obhájiť. Na druhej strane sú tu však aj práva tých, ktorí utrpeli trestnou činnosťou škodu. Toto je tá veľká obava.
Potom je to aj otázka toho, že štát má pozitívny záväzok aktívne a efektívne vyšetrovať a postihovať trestnú činnosť. Novela prináša systémové zmeny, z ktorých možno nie všetky sú úplne jasné. Je to obrovský objem legislatívnych zmien, ktoré sa ešte na poslednú chvíľu môžu prejaviť v praxi. Veď pozmeňovací návrh sa podával deň pred schválením a bol rozsiahly. Toto odôvodňuje záver, aby sme to radšej pozastavili. Nie je tu objektívna núdza, že to musí byť účinné od 15. marca, lebo keby to neplatilo, stane sa niečo strašné. Radšej to v pokoji posúdiť, preskúmať a nech to účinnosť nadobudne potom.
Koniec koncov sa nedá vylúčiť, že aj keby Ústavný súd pozastavil účinnosť, tak potom v priebehu konania, ak sám vyhodnotí, že už pominuli dôvody na pozastavenie účinnosti, tak účinnosť pustí. Alebo už rozhodne vo veci a nemusí konštatovať protiústavnosť od hlavy po päty, ale napríklad len v nejakých častiach alebo aj vôbec.
Do akej miery opiera pani prezidentka protiústavnosť o to, že išlo o zrýchlené legislatívne konanie?
To je, samozrejme, jeden z argumentov. Na skrátené konanie nebol žiadny zákonný dôvod. Berúc do úvahy veľký objem, rozsah celej novely, tak skrátené konanie nebolo na mieste.
Nemajú vláda a parlament právo prijať hoc aj takúto amnestiu v prospech zločincov, keď za to zahlasovala väčšina?
Ak chceme hovoriť o amnestii, tak potom by sme mali rešpektovať, že amnestiu udeľuje prezident a nemôže to urobiť sám. Musí mu to spolupodpísať predseda vlády alebo minister – to je naozajstná amnestia. V roku 2001 sme tiež zrušili možnosť prezidenta udeliť amnestiu aboličnou formou, čiže ešte predtým, než je niekto právoplatne odsúdený. Amnestia sa dá dnes udeliť len na skutky, ktoré už boli právoplatne odsúdené.
Je veľmi nezvyčajné, že sa v zákone prijme niečo, čo vo svojej podstate môže pripomínať amnestiu a zasahuje to do premlčacích dôb, ktoré sú v behu. Keby povedali, že skutky spáchané po účinnosti tohto zákona budú mať kratšiu premlčaciu dobu, tak to by sa ťažko dalo spochybňovať – to by bolo predvídateľné, v rámci právnej istoty. Je veľmi nezvyčajné, ak sa pri premlčaní odo dňa účinnosti zastaví konanie aj pre niekoho, kto si mal už týždeň na to vypočuť rozsudok. Neviem, kde v našej histórii má toto obdobu. Je to veľmi nezvyklé. Premlčacie doby sú to posledné, do čoho by sa malo zasahovať so spätnou účinnosťou.
Nebolo to tak pri trestných kódexoch vždy? Trestné kódexy sa menia v behu a pri trestných sadzbách platí, že sa berie do úvahy tá, ktorá je pre páchateľa priaznivejšia.
Áno, ale to hovoríte o sadzbách. To je niečo iné. Premlčanie znamená, že zrazu skutok prestane byť trestný účinnosťou nejakého zákona. Odjakživa v trestnom práve platilo, že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa vymeriava podľa zákona účinného v čase, keď bol skutok spáchaný, s výnimkou prípadu, keď je neskoršia právna úprava pre páchateľa priaznivejšia. Keď to spáchal v čase, keď to bolo 3 až 10 rokov, ale podľa súčasného zákona je sadzba 3 až 7 rokov, tak sa mu bude vymeriavať miernejší trest. Premlčanie je o niečom inom.
Podľa toho, ako poznáte Ústavný súd a jeho rozhodovanie, aká je šanca, že pozastaví účinnosť trestných kódexov?
Je to vec, ktorá by sa z môjho pohľadu rovnala vešteniu z gule. Nemám tendencie sondovať na Ústavnom súde a zisťovať, kto, čo a ako. Verím, že Ústavný súd si v plnej miere uvedomí vážnosť tejto veci a neskončí sa to tak, že to pôjde kamsi do prázdna. Verím, že nám jasne povie v primeranom čase, vzhľadom na okolnosti, svoj záver – najskôr predbežný a potom neskôr meritórny.
Ak by Ústavný súd pozastavil účinnosť zákona, čo by potom nasledovalo napríklad z hľadiska zrušenia špeciálnej prokuratúry? Mohla by to vláda začať nanovo riešiť v riadnom legislatívnom konaní aj v čase, keď by Ústavný súd ešte stále posudzoval tieto novely? Alebo by sa muselo počkať na meritórne rozhodnutie a až potom konať?
Keby to Ústavný súd pozastavil tak, že by účinnosť ani nenastala, tak to teoreticky nebráni aktérom legislatívneho procesu prijať nový návrh, v riadnom konaní to prediskutovať a podobne. A podľa toho, ako by to dopadlo, by to prípadne mohol byť dôvod na to, aby Ústavný súd konanie zastavil. To sa dokonca aj stáva – že je niečo napadnuté na Ústavnom súde, medzičasom sa upraví zákon a vypustí sa to napádané. A Ústavný súd konanie zastaví a už nepovie, či to bolo v súlade s ústavou alebo nie, lebo to zmizlo.
Právnik Martin Buzinger napísal, že prezidentka mala ešte jednu možnosť – ani nepodpísať, ani nevetovať: „Ministerstvo spravodlivosti ako vydavateľ Zbierky zákonov nie je bez signácie zákona všetkými oprávnenými osobami, vrátane prezidenta republiky, oprávnené zákon v Zbierke zákonov uverejniť. Takýto postup prezidenta ústava neupravuje a vo svojich právnych dôsledkoch predstavuje absolútne veto voči aktu zákonodarnej moci, ktorým hlava štátu nedisponuje. V situácii, keď hrozí porušenie princípov demokratického a právneho štátu, by však mohol byť tento postup hlavy štátu výnimočne ústavne ospravedlniteľný, keďže by išlo o výkon implicitnej núdzovej právomoci zameranej na ochranu základov ústavnosti.“ Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že toto nie je cesta. Z ústavy racionálne vyplýva, že ak dostane prezident zákon, má ho buď vetovať, alebo podpísať, a nepredpokladá sa, že by neurobil nič. Neviem, ako by to prezidentka vysvetlila a či sa vôbec niekedy niečo takéto stalo; nepamätám si to. Ak by prezidentka ani nepodpísala a ani nevetovala s pohnútkou, aby to nemohli publikovať v Zbierke zákonov a nikdy to v nej nevyšlo, tak by prezidentka bola – a obávam sa, že právom – obviňovaná, že ona obštruuje a že vypadla zo svojej roly.
Ako vnímate takýto zásah do trestnej politiky štátu, ako je v novele Trestného zákona? Máme drakonické tresty?
Nie som expert na trestné právo. Minimálne pri niektorých trestných činoch by sa však dalo legitímne uvažovať o znížení trestov. Vo svete je vedecky a prakticky preukázané, že tvrdé a prísne tresty automaticky páchateľov neodrádzajú a neznamenajú nižšiu kriminalitu. Viesť racionálnu, vecnú a primerane dlhú a pokojnú diskusiu o tom, kde, ktoré trestné sadzby znížiť, upraviť – to sa určite dá. Ak to má byť systémová zmena, tak sa to nedá urobiť zo dňa na deň ani z mesiaca na mesiac.
Každý deň pribúdajú informácie o tom, čo vlastne schválili, čoho všetkého sa to týka, komu to pomôže – a má to jeden spoločný menovateľ: štát bude v boji so zločinom slabší a páchateľ silnejší. Je toto v poriadku? Je to západný trend?
Vždy je potrebné byť obozretný, keď ideme niečo porovnávať s inými štátmi. Ako sa hovorí, diabol je skrytý v detailoch. Nie všetko, čo sa na prvý pohľad porovnáva, musí aj sedieť. Trestné právo je mimoriadne zložitý komplex rôznych súvislostí a je to zase len argument v prospech toho, že takáto zmena sa má prediskutovať veľmi dôkladne, do detailu a odborne. Keď ju schvália nejako rýchlo, tak to môže byť o dôvod viac, aby to Ústavný súd posúdil. Aby sme neboli prekvapení, že tam zrazu máme niečo, čo si nemuseli uvedomiť ani predkladatelia. Ani to sa totiž nedá vylúčiť, keď sa takýto veľký objem právnej úpravy schváli rýchlo.
Ústavný súd prijal na ďalšie posúdenie kompetenčný zákon. Čo je to hlavné, proti čomu prezidentka namietala?
Ústava hovorí, že prezident menuje vyšších štátnych funkcionárov, vláda menuje štátnych funkcionárov. Z minulosti máme rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré pomerne presne definuje, ktorý štátny funkcionár je vyšší, a teda jeho menovanie musí zákon zveriť prezidentovi a nie vláde. Prezidentka tvrdí, že medzi vyšších štátnych funkcionárov patrí aj predseda Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aj predseda štatistického úradu, lebo spĺňajú kritériá, ktoré Ústavný súd vymedzil. Preto prezidentka žiada Ústavný súd o prieskum, či ten zákon nevybočil z medzí ústavy tým, že odňal hlave štátu kompetencie a zveril vláde menovanie týchto dvoch funkcionárov.
Sklamalo vás, že Ústavný súd nepozastavil jeho účinnosť?
Bol by som radšej, keby ju bol pozastavil.
Foto N – Vladimír Šimíček
Vláda navrhla, aby bol riaditeľom SIS Pavol Gašpar. Aké sú možnosti prezidentky nevymenovať tohto kandidáta do funkcie?
Nezachytil som ani v minulosti, ani v súčasnosti tvrdenie, že prezident tu plní iba notoriátnu funkciu, to znamená, že automaticky musí navrhnutého človeka vymenovať. Aký je rozsah úvahy prezidentky, ktorý v tomto prípade môže uplatniť, je na diskusiu, ktorú treba najprv urobiť interne. Je to záležitosť stará deň. Nechcem predbiehať a rozprávať nejaké kategorické závery. Určite platí to, čoho sa aj prezidentka drží a čo som vždy radil prezidentom: že treba konať tak, aby to nebolo vybočenie z ústavy, a v prípade, že by to skončilo na Ústavnom súde, tak aby to podľa možností obstálo.
Má prezidentka lehotu, dokedy musí rozhodnúť?
Nemá lehotu.
Je v poriadku, že ju nemá?
Zopakujem svoju otrepanú hlášku, že ústava nie je recept na čokoládovú tortu. Nemôže všade na všetko existovať lehota. Pokiaľ sa však bavíme o tejto funkcii, tak je neobsadená od augusta 2023. Vláda predložila prezidentke návrh približne po štyroch mesiacoch od svojho nástupu. Momentálne SIS riadi námestník, všetky funkcie sú zabezpečené. Tým nie je povedané, že má prezidentka rok čakať, kým rozhodne. Treba však brať do úvahy všetky súvislosti, aj to, že sú to vážne veci a treba to zodpovedne posúdiť. Ak je od augusta funkcia neobsadená a ani vláda nekonala hneď po svojom nástupe, tak sa asi nedá čakať, že prezidentka dôjde k nejakému záveru za týždeň.
Má čas minimálne štyri mesiace?
Nechcem to takto hovoriť, že má štyri mesiace čas. Aj sama sa však vyjadrila, že má aj iné svoje povinnosti. To, že nemá štyri mesiace, neznamená, že musí konať za dva dni.
Ak je kandidát na riaditeľa SIS bezúhonný, ale nespĺňa napríklad morálne kritériá, môže to byť dôvod na nevymenovanie?
Tu sme presne pri tom. Či platí, že dôvod na nevymenovanie – obdobne ako pri generálnom prokurátorovi – musí byť hmatateľne sformulovaný do podoby závažnej skutočnosti, ktorú vie hlava štátu vyargumentovať, alebo či na nevymenovanie stačí nejaký nedostatok osobnej dôvery prezidenta. Nechcem robiť závery, lebo je to nový návrh a som zamestnaný aj inými vecami.
Viacerí vyčítali právnikom, že sa voči trestným kódexom neozvali dostatočne. Je podľa vás odozva právnickej obce dostatočná, vzhľadom na to, čo sa ide stať?
Ťažko povedať. Keď si premietnem desaťročia späť, tak boli prípady s väčšou odozvou a aj také, keď nebola silná. Je na uvážení každého, ako a kedy, v akom rozsahu sa vyjadrí. V zásade je dobre, pokiaľ sa vecne diskutuje. Už len z pohľadu kvality finálneho výstupu je dôležité poukazovať predovšetkým na slabé stránky ešte počas procesu.
Vy sám za seba máte pocit, že ste sa ozvali dostatočne? Podpísali ste výzvu pedagógov Právnickej fakulty UK, kde ste sa zastali študenta Mareka Janigu.
Nevidel som dôvod ju nepodpísať, bola veľmi zdvorilo a úctivo sformulovaná a maximálne vecná. Bolo to bez akéhokoľvek zaváhania z mojej strany. Pokiaľ ide o celý obsah noviel, tak nie som expert na trestné právo a nepovažoval som za náležité chodiť vyhodnocovať všetky trestnoprávne súvislosti. Moja úloha v tomto celom bola niekde inde.
Na Ústavnom súde je voľné miesto po sudkyni Jane Laššákovej. Ako ste vnímali, že trvalo týždne, kým Peter Pellegrini vypísal novú voľbu?
Pani Laššáková rezignovala v priebehu septembra, čo znamená, že posledným septembrovým dňom jej zanikla funkcia. Ešte predchádzajúci predseda Národnej rady mohol vypísať voľbu. Je škoda, že sa to odkladalo dva mesiace. Ak na Ústavnom súde chýba sudca, nedá sa to nahradiť ako napríklad keď nemáme generálneho prokurátora, ktorého vie plne zastúpiť námestník. Chýbajúceho sudcu Ústavného súdu nezastúpi nikto. Myslím si, že by bolo fajn, keby sa voľby vyhlasovali vždy tak, ako to život prináša – keď ešte aj zákon hovorí, že bezodkladne. Bezodkladne v právnickom ponímaní znamená, že hneď, ako to môžem urobiť. Keď som niekde na služobnej ceste, tak keď sa z nej vrátim, urobím to. Alebo ak mám teplotu a som niekde mimo, tak keď to prejde. Nemala by to byť otázka týždňov či mesiacov, ale skôr dní.
Do voľby je prihlásených päť kandidátov: sudkyňa Michaela Králová, profesor Anton Dulak, Lívia Trellová, Martina Jánošíková a Zuzana Pitoňáková. Akí sú to podľa vás kandidáti?
Nikdy nehodnotím kolegov alebo kandidátov, či sú dobrí, či nie sú dobrí. Niektorých poznám ako kamarátov, niektorých nepoznám vôbec. Nebudem hodnotiť, kto z nich je horší, lepší a akí sú.
V kuloároch sa hovorili oveľa známejšie mená, aj kontroverzné. Javí sa, že aj tu pôjde o istý typ obštrukcie, aby parlament nikoho nezvolil a nového sudcu vyberal až nový prezident. Vincent Bujňák v Postoji priniesol úvahu, že ústava hovorí, že ak parlament nezvolí potrebný počet kandidátov do šiestich mesiacov od zániku funkcie ústavného sudcu z takzvaných iných dôvodov, prezident môže vymenovať sudcov z už zvolených kandidátov na sudcov Ústavného súdu. Taká situácia môže nastať od začiatku apríla. Aj on to však považuje za zlé riešenie. Čo si myslíte o tom, že by prezidentka mohla vymenovať ústavného sudcu z už zvolených kandidátov minulým parlamentom?
Nie som si istý a ani si nemyslím, že to Vincent Bujňák takto myslel, ale skôr to bolo tak interpretované. Poznám históriu tohto ustanovenia, ktoré sa do ústavy dostalo v roku 2020 pri novele z oblasti súdnej moci, ktorú predkladala ministerka Mária Kolíková. Myslím si, že to nie je dobrá formulácia v ústave.
Prezident aj v minulosti mohol postupovať tak ako Andrej Kiska, že hoci mal dostať osemnásť kandidátov, zvolili ich ôsmich – a z nich vymenoval troch, teda vymenoval z neúplného počtu. Touto úpravou sa chce povedať to, že ak prezident nemá plný počet kandidátov, tak môže menovať aj z neúplného počtu. Čiže ak by mali zvoliť dvoch, ale zvolili by iba jedného, tak prezident ho môže vymenovať, ak chce. A to mohol aj predtým.
Neviem si predstaviť, že by som úpravu chápal tak, že prezident môže vymenovať kandidáta napríklad zvoleného v roku 1995. Ak vychádzam z logiky, že máme dve voľné miesta na Ústavnom súde v nejakom bode, parlament si splní povinnosť, zvolí štyroch ľudí, prezident z nich vymenuje dvoch, tak potom je proces ukončený. A z tých dvoch sa stávajú ústavní sudcovia a dvaja nevymenovaní idú domov a prestávajú byť kandidátmi. Neviem si predstaviť, že tu budeme držať zberný zoznam kandidátov zvolených v minulosti, do ktorého sa dá kedykoľvek siahnuť. Keby to poslanci takto nevhodne nezmenili, ale dali by pôvodný návrh, tak by tam bolo napísané, že ak parlament nezvolí plný počet kandidátov, môže prezident vymenovať aj z tých, ktorí boli účastníkmi voľby a boli verejne vypočutí, ale neboli zvolení. Tak ako je to teraz, je to úplne zbytočné.
Roky sme sa rátali pomery na Ústavnom súde, že kto je čí sudca – koalície alebo opozície. Existuje dnes ešte niečo takéto na Ústavnom súde? Aký imidž má dnes Ústavný súd?
Z môjho ponímania tento súd v tomto zložení zatiaľ obstál aj vo veciach, ktoré boli politicky exponované. Teraz netvrdím, že nie je kritizovateľný alebo že mu všetko vyšlo tak, ako by som si predstavoval. Nemám však pocit, že by niekde fatálne zlyhal a nedalo by sa mu dôverovať.
Bude teraz viac takýchto sporov, ktoré budú končiť na Ústavnom súde, keď vládnu strany, ktoré chcú uberať z demokracie a nie ju posilňovať?
Pravidlo demokracie je, že rozhodnutia prijíma väčšina, a menšina má právo ich napádať trebárs aj na Ústavnom súde. Nielen menšina, ale aj hlava štátu, generálny prokurátor a tak ďalej. Demokracia je o nejakom systéme bŕzd a protiváh, kde významnú úlohu hrá neutrálny Ústavný súd, ktorý to má posudzovať z pozície súdnej moci. Dá sa očakávať, že ak budú prichádzať problematické rozhodnutia, budú končiť na Ústavnom súde.