postoj.sk | Erik Potocký

Európska komisia predstavila návrh smernice, ktorým by dostala znenie Istanbulského dohovoru do európskej legislatívy.

Hoci tento sporný dokument prijala väčšina štátov Európy a členov EÚ, stále existujú krajiny vrátane Slovenska, ktoré ho neratifikovali či priamo odmietli. Okrem nás aj Česko, Maďarsko, Litva a Bulharsko.

Keďže ide o dokument Rady Európy, jeho ratifikácia nie je od členských krajín tohto zoskupenia nijako vymáhateľná a nemusia sa ním ani riadiť.

A hoci Európska únia ako celok Istanbulský dohovor ratifikovala, pre členské štáty EÚ, ktoré ho neprijali, je záväzný len do úrovne, ktorá patrí do kompetencie inštitúcií Únie – napr. spoločná azylová politika.

Prenesením znenia tohto dohovoru do európskeho práva sa však stane pre členské krajiny záväzným a vymáhateľným. Ak totiž niektorá členská krajina do istého času (podľa návrhu do dvoch rokov od účinnosti, ktorá nastáva 20 dní po zverejnení v Úradnom vestníku EÚ) nezapracuje smernicu do svojej národnej legislatívy, Európska komisia môže takýto štát v konečnom dôsledku žalovať na Súdnom dvore EÚ.

A ten môže „neposlušnej" krajine udeliť pokutu vrátane takzvanej penalizácie, teda pokuty navyše za každý deň omeškania – od právoplatnosti rozsudku až do prijatia príslušnej vyžadovanej legislatívy.

Pozitívne prvky

Táto smernica definuje trestné činy, ktoré majú byť trestnými v celej EÚ. Ide o mrzačenie ženských pohlavných orgánov (známe aj ako ženská obriezka), nútené manželstvo, kybernetické nebezpečné prenasledovanie, kybernetické obťažovanie, zdieľanie intímnych snímok bez súhlasu a kybernetické podnecovanie k násiliu alebo nenávisti.

Prvé dva vymenované sú často praxou v iných častiach sveta a do Európy sa ako „kultúrne špecifikum" dostali masovou imigráciou. Vhodné podmienky pre ich praktizovanie vznikajú predovšetkým v getách. Otázne je však ich samotné vyšetrovanie a postihovanie, keďže sa dejú v uzavretých komunitách, ktoré nekomunikujú a nespolupracujú so štátnymi orgánmi a aj pre ozbrojené policajné zložky ide neraz o vysoko rizikové oblasti.

Treba oceniť snahu smernice zosúladiť tresty za najzávažnejšie formy najmä sexuálneho násilia – znásilnenie či sexuálne zneužívanie detí.

Druhú skupinu tvoria trestné činy spojené s modernými technológiami. Tu ide aj o posun oproti Istanbulskému dohovoru, ktorý páchanie násilia v kyberpriestore nereflektoval v dostatočnom rozsahu.

Čo tiež treba oceniť, je snaha smernice zosúladiť tresty za najzávažnejšie formy najmä sexuálneho násilia – znásilnenie či sexuálne zneužívanie detí.

V slovenskom kontexte a v súvislosti s parlamentom práve schválenými zmenami v Trestnom zákone stojí za povšimnutie fakt, že smernica určuje premlčanie pri znásilnení na minimálne 20 rokov, v prípade detí má premlčanie plynúť až od okamihu dovŕšenia 18 rokov. Minimálny trest za znásilnenie má byť osem rokov, v prípade priťažujúcich okolností desať rokov.

Vláda v reakcii na verejnú nespokojnosť s takouto úpravou pred pár dňami schválila novelu novely, ktorou chce v skrátenom konaní vrátiť premlčacie lehoty späť na 20 rokov.

K pozitívnym opatreniam tiež možno zaradiť možnosť obete získať odškodnenie aj priamo od páchateľa či zabezpečenie núdzového bývania pre obete.

Zámerom je tiež zaviazať členské štáty k vybudovaniu špeciálnej vyšetrovacej infraštruktúry, ktorá sa bude venovať obetiam domáceho násilia, znásilnenia či detským obetiam sexuálneho zneužívania.

Na celoeurópsku úroveň sa rozširujú aj opatrenia týkajúce sa zákazu kontaktu. Ak takéto rozhodnutie vydá súd v jednej členskej krajine, bude platiť aj v iných.

Sporom nie je problém násilia, ale rodová ideológia

Európska komisia sa v návrhu priamo prihlásila k zneniu Istanbulského dohovoru a vychádza z uznesenia Európskeho parlamentu, ktorý vyzval komisiu k príprave legislatívy na riešenie násilia na ženách.

Vychádza aj z hodnotení orgánu GREVIO, skupiny tzv. expertov posudzujúcich progres jednotlivých krajín, ktoré dokument Rady Európy ratifikovali. Konštatuje, že od roku 2014 sa situácia v týchto krajinách v oblasti násilia na ženách výraznejšie nezlepšila, a preto je podľa nej potrebné prijať celoúnijnú záväznú úpravu.

Chronicky známym obsahom Istanbulského dohovoru sú opatrenia na predchádzanie násilia na ženách. S väčšinou obsahu tohto dokumentu, rovnako aj so znením navrhovanej európskej smernice, ktorá z neho vychádza, nemôže mať problém žiaden kultúrny a civilizovaný človek.

Napokon, dokazuje to aj štatistika, ktorú v argumentácii využíva Európska komisia. Podľa prieskumu 85 percent obyvateľov EÚ si nemyslí, že domáce násilie je súkromnou záležitosťou, podľa 88 percent je násilie na ženách a na mužoch neprijateľné a malo by byť vždy trestané podľa zákona a 98 percent násilie na ženách a na mužoch odsudzuje.

Až 98 percent obyvateľov Európskej únie násilie na ženách a na mužoch odsudzuje.

Násilie ako také sa musí priečiť každému, nech už ním trpí ktokoľvek. Ženy, deti, muži, starci. Či ide o prosté fyzické násilie, úmyselné ponižovanie, mučenie, znásilnenie alebo sa prejavuje vo forme zotročovania a obchodovania s ľuďmi. Civilizovaná spoločnosť musí mať ambíciu každú podobu násilia potláčať a trestať, hoci ho nie je možné úplne eliminovať.

Istanbulský dohovor sa však nestal kontroverzným dokumentom preto, že vyzýva k ukončenia násilia (v tomto prípade špecificky voči ženám).

Jeho kontroverzia spočíva v zavádzaní nejasného právneho pojmu „rodovo podmieneného násilia".

Patriarchát a prevýchova

Vychádza totiž z koncepcie, že násilie na ženách sa deje preto, že ide o ženy, že týmto násilím si muži nad nimi udržiavajú spoločenskú nadvládu a udržiavajú ich v podriadenej pozícii.

Podľa dohovoru sa tak nedeje len v prípadoch domáceho násilia, ale tento mechanizmus nadvlády (ktorý radikálne skupiny označujú ako patriarchát) funguje v každom aspekte života – v zamestnaní, v sociálnom zabezpečení, v zdravotnej starostlivosti, v prístupe ku vzdelaniu a podobne.

Navyše v týchto prípadoch už často nejde o fyzické prejavy násilia, ale skôr o pociťovanú diskrimináciu. Feminizmus na to vymyslel pojem „sklenený strop" (v angličtine glass ceiling).

Návrh smernice rovnako ako Istanbulský dohovor zavádza princíp kolektívnej viny – ženy sú a priori obete a muži sú a priori páchatelia.

Návrh smernice rovnako ako Istanbulský dohovor zavádza princíp kolektívnej viny – ženy sú a priori obete a muži sú a priori páchatelia.

Smernica na odstránenie tohto stavu navrhuje aj podobné opatrenia ako Istanbulský dohovor, teda prevýchovu detí od raného veku:

„Vzhľadom na to, že deti sú už od útleho veku vystavené rodovým úlohám, ktoré vytvárajú ich vlastné vnímanie a ovplyvňujú ich akademickú alebo profesijnú voľbu, ako aj očakávania týkajúce sa ich ženskej či mužskej roly v živote, je mimoriadne dôležité venovať sa rodovým stereotypom už v rámci vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve," uvádza smernica.

Avšak nejde len o prevýchovu. Členské štáty smernica vyzýva na prijatie opatrení, ktoré budú predchádzať „šíreniu škodlivých rodových stereotypov s cieľom odstrániť predstavy o podriadenosti žien alebo stereotypných rolách žien a mužov". To znamená aj prenastavenie kultúry, ľudových zvykov a tradícií a náboženstva, ktoré by mohli vzbudzovať takéto rodové stereotypy.

Takisto má vzniknúť systém dohľadu na pracoviskách, a to nielen vo verejnom, ale aj v súkromnom sektore. Určené osoby majú absolvovať „odbornú prípravu zameranú na to, ako rozpoznať sexuálne obťažovanie na pracovisku, predchádzať mu a riešiť ho, ako aj na posudzovanie rizík v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci".

V duchu Istanbulského dohovoru zasiahnu opatrenia aj médiá. Bez ohľadu na charakter a vlastnícku štruktúru majú vyrábať a vysielať programy „s cieľom bojovať proti stereotypnému zobrazovaniu žien a mužov, sexistickým predstavám o ženách a obviňovaniu obetí v médiách".

Väčšinu „odborných" materiálov má pre úradné autority pripraviť tretí sektor, resp. mimovládne organizácie, „pokiaľ ide o iniciatívy v oblasti tvorby politík, informačné a osvetové kampane, výskumné a vzdelávacie programy a odbornú prípravu".

Ak sa pozrieme na to, aké mimovládky napríklad u nás podporujú prijatie Istanbulského dohovoru, zväčša ide o organizácie, ktoré zároveň výrazne podporujú čo najširší prístup k potratom bez akýchkoľvek prekážok.

Smernica aj dohovor sa špeciálne venujú aj LGBT skupine, ktorú považujú za zvlášť zraniteľnú a ohrozenú „rodovo podmieneným násilím".

Od ideológie k právnym absurditám

Istanbulský dohovor a ani smernica sa však nevyrovnávajú s dnešným moderným prístupom k otázke transsexuálnych osôb, resp. ľudí trpiacich pohlavnou dysfóriou. Ten totiž pred medicínskym postupom uprednostňuje definovanie rodovej identity takzvanou sebaidentifikáciou, čo síce z rodovej ideológie vyplýva, ale súčasne pri riešení takzvaného rodového násilia spôsobuje praktické problémy.

Na úradné priznanie iného ako vrodeného pohlavia a rodu sa podľa tohto prístupu nevyžaduje lekársky zákrok ani komplexné psychiatrické a psychologické vyšetrenie. Stačí jednoduché prehlásenie, že biologický muž sa cíti ako žena či naopak.

Čítajte tiež

Ak môže byť ženou aj na pohľad zjavný muž, akým postupom má vyšetrovanie dospieť k správnej kvalifikácii trestného činu „rodovo podmieneného násilia"? A naopak, bude – na pohľad zjavná – žena, ktorá sa identifikuje ako muž, v prípade napadnutia obeťou „rodovo podmieneného násilia"?

Bude ako „rodovo podmienené násilie" definovaný prípad, ak žena identifikujúca sa ako muž napadne muža identifikujúceho sa ako žena? A napokon stačí, aby sa mužský páchateľ, ktorý napadol ženu, vyhlásil tiež za ženu a už to nebude „rodovo podmienené násilie", ale len obyčajná bitka medzi dvoma ženami.

Je to len malá vzorka, aké absurdné situácie môžu vyplynúť z toho, ak sa začne v trestnom práve zohľadňovať takzvaný sociálny rod, teda nie objektívna biológia, ale subjektívny pocit. Zvlášť ak majú byť páchatelia tohto typu násilia trestaní prísnejšie.

Otázkou je, či smernica dokáže naozaj pomôcť odstraňovať násilie, ak vychádza z chybných ideologických predpokladov. Zvlášť ak to podľa samotnej eurokomisie nedokázal ani Istanbulský dohovor v krajinách, ktoré ho ratifikovali.