V roku 2009 skupina sudcov založila sudcovskú iniciatívu Za ovorenú justíciu (ZOJ), ako reakciu na udalosti v justícii pod vedením Štefana Harabina a jemu blízkych ľudí. Na túto tému napísala faktografický článok emeritná sudkyňa a členka ZOJ Mária Tóthová v roku 2022. 

     ZOJ nie je organizovaná skupina „nejakých členov“.  Je to iniciatíva sudcov založená na spoločných  hodnotách, ktoré roky buduje a obhajuje. Vznikla spontánne, keď  justíciu začali ovládať ľudia ako  Štefan Harabin vo funkcii ministra spravodlivosti  a spriaznení sudcovia okolo neho, ktorí  do sudcovského stavu  vnášali svoje zvláštne predstavy búrajúce otvorenosť, transparentnosť a najmä dôveryhodnosť  justície. Vytrácali sa aj také jej atribúty akými sú  spravodlivosť a čestnosť. Na niektorých súdoch sa  budovala vnútorná korupcia (finančné odmeňovanie  či kariérny postup len  vyvolených sudcov) a nevídané rodinkárstvo.

     V tejto neduživej atmosfére  v roku 2009  poslala z Banskej Bystrice viaceré  mediálne odkazy v tom čase  najvýraznejšia  Harabinova  kritička  Jana Dubovcová  (pozri  napr. https://komentare.sme.sk/c/4325090/uz-vtedy-to-bolo-na-sudoch-tak.html).

Z Bratislavy sa ozvala   Darina Kuchtová, ktorá  poskytla rozhovor časopisu  Týždeň (text je možné nájsť: https://www.tyzden.sk/casopis/4070/je-voci-nam-represia/). Takmer súčasne verejne vystúpila z Košíc Ľudmila Babjaková a v článku zverejnenom v týždni:  https://www.tyzden.sk/casopis/4071/justicia---vec-verejna/?ref=kat podrobne vysvetľovala prečo  by sudcovia nemali mlčať.

    Ohlásili sa aj dve  sudkyne z Liptovského Mikuláša, ktoré reagovali na článok Moniky Jankovskej,  v tom čase  predsedníčky Okresného súdu Trenčín, obhajujúcej vtedajšie pomery a  Štefana Harabina (pozri: https://www.tyzden.sk/casopis/4263/diskusia-pokracuje/).   Mária Laufová okrem iného vyzvala všetkých sudcov, aby sa zaujímali o  justíciu a poctivo diskutovali  o jej stave, hľadali  pravdu, spravodlivosť, česť, morálku, pretože  je to  nielen právo každého sudcu, ale aj jeho povinnosť. Gabriela Brišková poukázala na vtedajšie  udalosti v justícii, ktoré boli podľa nej  „historickou ponovembrovou výzvou, aby predstavitelia súdnej moci – sudcovia, jednotlivo alebo prostredníctvom svojich samosprávnych orgánov uplatnili svoje ústavné statusové postavenie. Lebo pri takýchto výzvach je mlčanie, ľahostajnosť, pohodlie, neutralita a pasivita nedostatočne zodpovednou odpoveďou ústavného činiteľa. Mlčiaca väčšina/menšina neexistuje, pretože ústava a systém trojdelenia štátnej moci mlčanie nepredpokladá“. 

    Keď sa Štefan Harabin chcel  presúvať z politickej funkcie ministra spravodlivosti  do justície a mal záujem o  významný  sudcovský post, tak sa  proti  takmer beznádejnej voľbe predsedu Najvyššieho súdu SR začali ohlasovať nielen  média, ale i verejnosť. Výzvu pod názvom Červená pre Harabina podporili  aj    sudcovia:  Ľudmila  a Juraj Babjakovci, Jana Dubovcová, Darina Kuchtová, Peter Paluda (viac pozri napr.: https://komentare.sme.sk/c/4325090/uz-vtedy-to-bolo-na-sudoch-tak.html)   

   Uvedení  5 sudcovia spolu s Jurajom Majchrákom, Katarínou Javorčíkovou, Antonom Jačekom, Dušanom Čimom,  Máriou Laufovou, Pavlom Rohárikom, Milanom Trylčom, Editou Szabovou, Danielou Bergerovou, Magdalénou Škorpilovou odvážne a verejne poukázali tiež  na to, že voľbu predsedu Najvyššieho súdu SR budú vykonávať aj tí členova súdnej rady, ktorí boli do funkcií predsedov súdov nominovaní ministrom spravodlivosti a ten ich má aj právo  odvolať. V  záujme zabezpečenia rovnosti šancí kandidátov na vysokú justičnú funkciu  vyzvali  týchto  členov, aby sa  verejne vyjadrili, či sa necítia byť vo vzťahu k jednotlivým kandidátom  zaujatí alebo v konflikte  záujmov. Výzva ostala bez odozvy.    

   Otvorené  odmietnutie Štefana Harabina pred voľbou predsedu Najvyššieho súdu SR verejne prišlo aj od sudcov tohto súdu:   Eleny Berthotyovej, Zuzany Ďurišovej, Miroslava Gavalca a Petra Paludu.  Všetci  dávali do pozornosti   atmosféru strachu  na  najvyššom súde (pozri článok v týždni 24/2009 s názvom Chceme osobnosť  https://www.tyzden.sk/casopis/4744/chceme-osobnost/?ref=kat). 

    Elena Berthotyová poukázala na to, že „ sú chvíle, keď spoločnosť oprávnene očakáva, že sudcovia zaujmú jasný postoj k veciam, ktoré sa netýkajú len ich, ale celej spoločnosti. Otázka, akým smerom bude kráčať justícia, môže byť pravdivo zodpovedaná len cez otázku kto bude predsedom Najvyššieho súdu a predsedom Súdnej rady, a to je bezpochyby vecou celej spoločnosti.“  V článku Svedomie národa  písala tiež o tom, prečo je  kandidátka   navrhnutá  štyrmi  sudcami na rozdiel od Štefana Harabina zárukou nezávislosti (viac pozri: https://komentare.sme.sk/c/4896974/svedomie-naroda-sudcovia.html).    

   Možno o vtedajšom stave justície a o koreňoch jej nedôveryhodnosti  svedčia  zvláštne, účelové disciplinárne konania, a to medzi prvými Dariny Kuchtovej či Stanislava Sojku.

     Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave  a jeho bývalá predsedníčka Darina Kuchtová  pred orgánmi činnými v trestnom konaní vedenom proti novinárkam  Zite  Sujovej a Eve Koperovej vypovedala ako svedkyňa. Hovorila o výsledku ministerskej kontroly, o nedostatkoch  v práci sudcu a vtedajšieho predsedu žilinského súdu Pavla Polku (toho Polku, ktorý bol teraz už právoplatne odsúdený), hovorila o jeho zasahovaní do prideľovania vecí v rozpore s rozvrhom práce.  Keď sa sudca  Polka  dozvedel o jej výpovedi,  podal podnet  ministrovi Harabinovi, aby ju disciplinárne stíhal za to, že  porušila statusový zákon, lebo  ako svedkyňa uviedla skutočnosti, ktoré neboli podľa neho preukázané a ublížila mu tak  na cti.  Vtedajší minister spravodlivosti Harabin podal disciplinárny návrh, v ktorom   nezákonne vyhodnotil   svedeckú výpoveď  sudkyne Kuchtovej a sám dopredu prejudikoval  jej nepravdivosť, hoci okolnosti ňou uvádzané potvrdili viacerí ďalší svedkovia.  Ústavný súd SR konštatoval, že disciplinárny súd tým, že ju uznal vinnou, porušil jej základné právo na spravodlivý proces.   O tom, ako to vtedy  naozaj bolo, si treba prečítať  článok bývalej novinárky Zity Sujovej: https://dennikn.sk/2298165/byvala-novinarka-sujova-sudca-polka-bol-taky-maly-kocner-dnes-uz-je-bezvyznamny-a-bezzuby/?ref=list

    Prípad  sudcu  Stanislava Sojku sa okrem iného týkal  disciplinárneho  stíhania  za to,  že „v rozpore s etikou sudcu  vypisoval prezidentovi Slovenskej republiky“. Sudca sa pritom na prezidenta obrátil po tom, ako mu bol  pozastavený výkon funkcie za  nedôvodné disciplinárne stíhanie.

     Okrem  týchto exemplárnych prípadov boli účelovo disciplinárne stíhaní ďalší sudcovia. Išlo o postih za malichernosti či vykonštruované veci.  Mnohé z nich mali mať zastrašovací charakter. Napríklad disciplinárne stíhanie sudcu Miroslava Gavalca za to, že sa údajne „svedomito nevzdelával“, hoci už v tom čase mal povesť  odborne erudovaného sudcu. V súčasnosti ho Súdna rada SR  zvolila za kandidáta na sudcu Súdneho dvora Európskej únie. Sudkyňa Marta Lauková bola disciplinárne stíhaná kvôli tomu, že upozornila orgány činné v trestnom konaní  na zasahovanie do svojej rozhodovacej činnosti (o vyšetrenie tejto trestnej činnosti nebol vtedy verejný záujem). Sudca Peter Paluda bol stíhaný za  názor   vyslovený v novinách,  sudkyňa Jana Dubovcová  rovnako za to, že  mediálne prezentovala svoje názory na stav justície.

    Podrobnosti o disciplinárnom stíhaní sudcov Juraja Majchráka (vtedajšieho podpredsedu Najvyššieho súdu SR), Jozefa Kanderu (t.č. námestníka Generálneho prokurátora SR),  sudcov trestného kolégia Najvyššieho súdu SR Juraja Klimenta a Petra Hatalu, ktorí boli výraznými oponentmi Štefana Harabina, a ďalších  sudcov ako napr. Anny Benešovej, Kristíny Glezgovej, Milana Růžičku, Róberta Urbana a iných je možné nájsť na:  http://sudcovia.sk/sk/dokumenty/zoj/104-14-disciplinarnych-konani-sudcov-14-otaznikov  

     Juraj Babjak, bývalý ústavný sudca, sa v článku „Načo sú ústavné orgány? (ktoré nerešpektujú ústavné princípy)“ venoval po odbornej stránke  dočasnému pozastaveniu výkonu funkcie sudcu, ktorý je disciplinárne stíhaný  a okrem iného tiež napísal:

 „Reálne  nezasiahla ani  nezasiahne štátna správa súdov (predsedovia a podpredsedovia súdov), ani sudcovská samospráva (sudcovské rady), ani  Združenie sudcov Slovenska,  ale ani radoví sudcovia. Zdá sa, že slovenská justícia sa viac podobá na partiu sebcov,

 v ktorej v podstate každému ide v prvom rade o seba samého (a keď z hľadiska kariérneho postupu sú zaujímavejšie iné akcie – napr. podpora ministra Harabina za predsedu Najvyššieho súdu SR)  ako na moderné súdnictvo demokratického a právneho štátu, a kde duch, pocit solidarity, resp. súdržnosť (esprit de corps) sú v katastrofálnom stave. Pár jedincov, ktorí sú schopní a ochotní verejne zrozumiteľne pomenovať tieto problémy, vlastne len potvrdzuje pravidlo“.

  15 sudcov zo súdov rôzneho stupňa sa v súvislosti  so „zvláštnymi“  disciplinárnymi stíhaniami obrátilo „Otvoreným listom“  na vtedajších najvyšších  ústavných  činiteľov. Žiadali v ňom,  aby  sa oslovení činitelia zaoberali  s naznačenými problémami. Poukázali na to, že dotknutí sudcovia sa bránia a budú to robiť  transparentne a verejne pretože „súčasný stav už presiahol rámec jednotlivých disciplinárnych konaní, stal sa celospoločenským problémom s medzinárodným dosahom, o ktorom sa dlhodobo verejne hovorí, bez odozvy. Nezávislosť sudcu však nie je právom sudcu, ale ústavne garantovaným právom občana a základom právneho štátu“.  Viac na: https://komentare.sme.sk/c/5007756/otvoreny-list-patnastich-sudcov.html

   O vtedajšom stave justície sa pre média verejne vyjadril Dušan Čimo, ktorý poukázal na to, prečo už nemožno mlčať (https://domov.sme.sk/c/5014738/sudca-cimo-o-stave-justicie-uz-nebolo-mozne-mlcat.html).

  Pod  vplyvom  opakujúcich sa nelichotivých správ z prostredia justície  sa  zopár sudcov naprieč slovenskými súdmi spojilo a chceli svoje myšlienky spoločne presadzovať v iniciatíve „Spravodlivosť otvára brány“. Ich snahou bolo  pomenúvať neduhy justície v čase, keď sudcovské  samosprávy  mlčali, sudcovia sa báli hovoriť a zastať sa svojich  kolegov, ktorí boli postupne odstavovaní ako nežiaduci a viacerí z nich už mali  pozastavený výkon svojej funkcie. Nie za  trestnú činnosť ako sa to deje v súčasnosti, ale za svoje názory či verejné vystúpenia týkajúce sa justície. Mnohí sudcovia sa  vtedy radšej  tvárili, že nič nevidia – s  klapkami na očiach a ušiach sedeli zahrabaní vo „svojich“  spisoch  a nahovárali  si, že im sa to stať nemôže. Aj keď v konečnom dôsledku nebol  postih  pre týchto sudcov   úplne likvidačný, znepríjemňovalo  im to dlhú dobu profesionálny i súkromný život.

    Začiatkom septembra 2009  sa  na stretnutí v  Čiernom Balogu  táto spomínaná iniciatíva  začala postupne transformovať   na  iniciatívu „Za otvorenú justíciu“. Jej prvými aktérmi boli  sudcovia: Berthotyová, Babjaková, Babjak, Čimo, Dubovcová, Čirč, Javorčíková, Hrubala, Jaček, Kuchtová, Tóthová,  Řepková,  Vrťová,  Sziegel-Jačeková.  Následne dňa 26.9.2009 na stretnutí  v  Sliači  vznikla  známa výzva  „5 viet“, ktorej iniciátorom a autorom bol sudca Ján Hrubala (t.č. predseda Špecializovaného trestného súdu). Odsúhlasili ju  vtedy  sudcovia verejne bojujúci  o dôveryhodnosť justície. Išlo zhruba o viac ako 20 sudcov a okrem už predtým spomenutých  napríklad aj  Ľudovít  Bradáč, Miroslav Gavalec,  Pavel Rohárik a ďalší. Vo výzve naformulovali svoje presvedčenie  takto:

   „Snahu kompetentných orgánov postihovať sudcov za verejne vyslovené názory na pomery v justícii považujeme za ďalší zo signálov, ktorý ohrozuje slobodnú diskusiu o stave slovenského súdnictva. V takomto prostredí sa nám pracuje zle a preukázateľne rastúca nedôvera verejnosti voči justícii nás úprimne mrzí. O príčinách tohto stavu je potrebné slobodne diskutovať a atmosféra strachu, v ktorej sudca nemôže vysloviť hoc aj kontroverzný a provokujúci názor, je odrazom neslobody ducha. Mať slobodného ducha je nielen právom, ale aj povinnosťou sudcu. Mať slobodného sudcu je právom občana“.  

   Súhlas s „5-timi  vetami“ koncom  roku 2009 podpísalo celkovo 116 sudcov, z ktorých 99 súhlasilo so zverejnením svojho mena a ďalší  radšej ostali v anonymite.  Vo výzve sudcovia verejne  deklarovali nielen svoj strach o slobodnú diskusiu o stave slovenského súdnictva, ale vyjadrili aj nespokojnosť so stavom dôvery verejnosti voči súdnictvu.

 Málo či dosť odvážnych?

   Odvážnych je vždy málo, ale v tej dobe prenasledovania sudcov za názory,  ich bolo dosť!

   Málokto si uvedomuje, že to  boli práve oni, ktorí vybojovali  akési predpolie k tomu, čo je dnes už samozrejmosťou, a to,  že aj  sudcovia sa môžu verejne vyjadrovať  k problémom justície bez postihu či prenasledovania.  

 Aktívnymi v neformálnej sudcovskej iniciatíve „Za otvorenú justíciu“  (ZOJ) sa okrem iných stali aj bývalí prezidenti Združenia sudcov Slovenska (ZSS) Juraj Majchrák a  Pavel Rohárik, bývalý viceprezident ZSS Anton Jaček a sympatizantom tejto iniciatívy bol  aj historický prvý prezident ZSS Ľudovít Bradáč.

   Hovorcami  ZOJ boli sudcovia Miroslav Gavalec (sudca NS SR), Katarína Javorčíková (sudkyňa KS Bratislava) a  Dušan Čimo (sudca NS SR). Tí zverejnili 26. 6. 2010  na stránke  www.sudcovia.sk víziu reformy justície, ktorú v tom čase preferovali jej zakladatelia. Je dôležité si jej obsah pripomenúť. Okrem iného v nej bolo:

• Odčlenenie funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR od funkcie predsedu Súdnej rady SR,
• Nezlučiteľnosť funkcií predsedov a podpredsedov súdov s členstvom v Súdnej rade SR,
• Nezlučiteľnosť výkonu funkcie sudcu s výkonom funkcie v zákonodarnej či výkonnej moci ,
• Zverejňovanie súdnych rozhodnutí na internete,
• Komplexné hodnotenia sudcov každých 5 rokov,
• Prijatie podrobného Etického kódexu sudcov a zriadenie stálej Etickej komisie.  

 Viac pozri : ZOJ: Vízia reformy súdnictva (sudcovia.sk)

    S odstupom času možno konštatovať, že tie najzásadnejšie,  iniciatívou  ZOJ  vtedy len načrtnuté myšlienky,  sa postupne stali realitou pretože:

• toho času už predseda súdnej rady nie je súčasne predsedom najvyššieho súdu, 
• funkcionári súdov už nie sú v súdnej rade,
• na internete sa zverejňujú súdne rozhodnutia a komplexné hodnotenia sudcov každých 5 rokov sa dostali do zákona.
• Súdna rada schválila nový Etický kódex sudcov, i keď  nie v takej  podrobnej podobe ako navrhovala ZOJ (bol dňa 7.7. 2010 zverejnený na stránke sudcovia.sk)

   Po otvorení diskusie o etických zásadách sa  aj tento návrh stal predmetom rokovania súdnej rady a pripomienkovania zo strany sudcovských rád. Súdna rada v roku 2018 zriadila Stálu etickú komisiu (pozri na webstránke  Súdnej  rady Slovenskej republiky).  V súčasnosti uvedená  komisia plní dôležitú úlohu pri hľadaní odpovedí na etické dilemy sudcov, z ktorých vytvára „Katalóg dilem“  a tento slúži ako  inštruktážne  pravidlo pre všetkých  sudcov, pretože im poskytuje   presnejšie usmernenie o správaní, ktoré sa od nich očakáva.

    Za  optimálnu podobu týchto dôležitých inštitútov sa aj naďalej zasadzujú viacerí zakladatelia ZOJ,  najmä  Elena Berthotyová,  Dušan Čimo a Ján Hrubala.  Aktuálne      v súdnej rade prebieha proces precizovania platného Etického kódexu sudcov. Katalóg etických dilem, ktorý otvorila na zasadnutí súdnej rady dňa 26. 1. 2021 Elena Berthotyová ako členka Stálej etickej komisie prvými dvoma odpoveďami na etické dilemy sudcov https://zasadnutia.sudnarada.sk/148214-sk/2-zasadnutie-sudnej-rady-sr/?type=6, sa nepochybne stane primárnym prameňom, z ktorého sa  bude vychádzať pri tvorbe  podrobnejšieho Etického kódexu sudcov. Bude to trvať zrejme ešte veľmi dlho, lebo Etický kódex a etická komisia bola a je najtvrdším orieškom snažení, pretože sa týka samotných sudcov. Ale treba veriť, že je to na dobrej ceste.  

    Koncom roka 2011 bolo v Šoporni založené občianske združenie s názvom  „Za otvorenú justíciu“  pod ktoré sa transformovala dovtedy pôsobiaca neformálna  iniciatíva rovnakého názvu.  Prečo sa tak stalo vyplýva z niekoľkých vyjadrení zakladajúcich členov:

   „V dobe, keď autority (držitelia moci) v justícii, ale aj väčšina sudcov  mlčia  a nečinne sa prizerajú skrivodlivosti, ktorá je páchaná samotnými sudcami na sudcoch,  je disent v podobe  otvorene   vysloveného  a odôvodneného   nesúhlasu  s takýmto pošliapavaním základných hodnôt ako je spravodlivosť,  sloboda slova a  rovnosť, jediným prostriedkom a zbraňou v rukách tých, ktorí sú presvedčení, že hľadať  a nachádzať spravodlivosť je nielen pridanou hodnotou, ale hodnotou cieľovou“(sudkyňa NS SR Elena Berthotyová) 

   „Justícia potrebuje mnoho vecí. Aj svedomie, t. zn. vnútorný hlas, ktorý sa ozve, keď sa šliape po jej podstate; aj sudcov, ktorí si dokážu nielen vytvoriť kritický názor, ale ho tiež verejne povedať; ale aj takých, ktorí dokážu nielen kritizovať a búrať staré, ale aj vymýšľať a vytvárať nové“ ( sudca KS v Banskej Bystrici Juraj Babjak). 

     „Bez slobody niet nezávislosti, bez nezávislosti niet nestrannosti a tým ani spravodlivosti.  Otvorenosť justície je významným predpokladom pre získavanie a zvyšovanie jej dôveryhodnosti. Dôvera verejnosti je to najcennejšie, čím súdna moc môže disponovať“ (sudca NS SR Rudolf Čirč).

   Viac si možno prečítať na stránke www. sudcovia.sk  v texte „Prečo spoluzakladám ZOJ“ (http://sudcovia.sk/sk/o-nas/zalozenie-zoj) . 

   V súvislosti s aktivitami združenia  je potrebné   spomenúť   natočenie dokumentárneho filmu v roku 2011 pod názvom Nemoc tretej moci, o vtedajšom stave práva a spravodlivosti na Slovensku, o zákulisí justície a  jej čiernych dierach. Vznikol na námet  Kataríny Javorčíkovej, ale aj   v spolupráci  s ďalšími  členmi združenia  ZOJ.    Dokument je možné si pozrieť:  https://www.youtube.com/watch?v=LIzf37zWyN8.

   Združenie Sudcovia „Za otvorenú justíciu“ realizovalo aj rôzne akcie  s medzinárodnou účasťou a s najvyššími predstaviteľmi štátu, napríklad:

• medzinárodnú konferenciu zástupcov justície krajín V4 pod záštitou a za osobnej účasti vtedajšej premiérky Ivety Radičovej  "Súdne reformy - minulosť a budúcnosť"
• verejnú diskusiu "Sudcovia o sudcoch" pri príležitosti 1. výročia úmrtia sudcu Juraja Majchráka, za účasti vtedajšieho ministra spravodlivosti SR Tomáša Boreca,  zástupcov medzinárodnej sudcovskej asociácie EAJ  a významných sudcov zo Slovenskej i Českej republiky,
• Konferenciu „Spoločne za efektívne a dôveryhodnejšie súdnictvo“ pod záštitou a za osobnej účasti prezidenta Andreja Kisku, ministra spravodlivosti Tomáša Boreca, koaličných i opozičných poslancov NR SR, a významných sudcov z Českej republiky.
• verejnú diskusiu   "Občania verzus Justícia" za účasti predsedu NSS ČR Josefa Baxu, ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, sudcu ÚS ČR Tomáša Lichovníka a iných hostí.

   V roku 2014  Katarína Javorčíková a  Anton Jaček poslali všetkým sudcom otvorený list ako reakciu na roztrieštenosť sudcovského stavu, v ktorom okrem iného uviedli:

 „... je absolútne nevyhnutné naštartovať obrodný proces súdnej moci, zaktivizovať Súdnu radu SR, samosprávy i stavovské organizácie. Skončiť s delením sudcovského zboru a opäť spojiť sily za účelom dosiahnutia cieľa, ktorým je dobrá povesť justície a zvýšenie jej dôveryhodnosti“.

   Napriek všetkým  uvedeným  okolnostiam či  snahám,  myšlienkam alebo činnosti  aktívnych  členov ZOJ,  si združenie  nedokázalo získať  ani len tichú  podporu sudcov. Nad príčinami tejto skutočnosti sa zamyslela  Katarína  Javorčíková, keď sa do Súdnej rady SR nedostal ani jeden z členov či podporovateľov ZOJ. Pozri  https://dennikn.sk/776591/sudkyna-javorcikova-harabinova-doba-asi-sudcom-vyhovovala-je-to-pre-nas-nepochopitelne/?ref=list. 

   Pod vplyvom týchto skutočností sa občianske združenie vrátilo v roku 2017 späť k neformálnej  iniciatíve  a jej aktéri sa naďalej   snažia napĺňať myšlienky otvorenosti a transparentnosti justície s cieľom  zvyšovať jej dôveryhodnosť. Nejde im len o statusové postavenie sudcov, ale najmä o  hodnotové ukotvenie princípov nezávislého a nestranného výkonu spravodlivosti v činnosti sudcov, ako základného východiska pre získanie dôveryhodnosti.

   Medzi takéto aktivity patrila  napríklad aj  spoločná výzva (zverejnená v roku 2019 v tlači) emeritných sudkýň  Ľudmily Babjakovej, Márie Tóthovej a Máre Laufovej  všetkým sudcom v čase, keď  sa začali objavovať prvé informácie o zneužívaní sudcovských funkcií a o trestnom stíhaní sudcov. V tejto  situácii cítili potrebu vyzvať  sudcov, ktorí sú ešte vo výkone svojho povolania, aby nemlčali, aby medzi sebou hovorili o etických problémoch ich povolania, vytláčali zo svojich radov tých, ktorí nie sú hodní obliekať talár  a aby vo svojich radoch podporovali tých, ktorí sa o to snažia, a nie tých, ktorí tieto problémy odsúvajú, zahmlievajú a prekrývajú materiálnymi požiadavkami. Pozri https://www.dennikn.sk/1626483/emeritne-sudkyne-pisu-sudcom-je-nam-luto-ze-ste-mlcali-ale-este-sa-to-da-zmenit/?ref=list. )

    Aj Ľudovít  Bradáč apeloval na to, aby sa sudcovia neschovávali, ale verejne vyjadrili svoje rozhorčenie.  (https://www.tyzden.sk/politika/59172/jankovskej-kauza-zasahuje-do.slovenskej-justicie-sudcovia-by-mali.vyjadrit-rozhorcenie-mieni-bradac/?ref=kat)

    Viacerí sudcovia  na  podnet Kataríny Javorčíkovej  následne vydali  dňa 24.10.2019 Vyhlásenie, v ktorom apelovali, aby podozriví sudcovia až do riadneho vyšetrenia trestnej činnosti nevykonávali svoje funkcie a aby v záujme zachovania dôvery a rešpektu súdnej moci požiadali o prerušenie svojej funkcie.  Medzi 189 podpísanými   boli aj mnohí signatári výzvy  „5 viet“.

   Toho času ostáva  aj naďalej  hlavnými témami  ZOJ  hodnotové nastavenie sudcov, ich spoluzodpovednosť za dôveryhodnosť a rešpekt súdnej moci; i myšlienka, že  popri právach  majú  aj povinnosť dať spoločnosti to, čo od nich právom očakáva.

   Iniciatíva ZOJ o svojej činnosti informuje na stránke www.sudcovia.sk. Dajú sa na nej nájsť ďalšie, nespomenuté  aktivity ZOJ, citované články, ale   i zoznam jej zakladateľov  či sympatizantov  z radov sudcov, ktorí  so zverejnením svojho mena súhlasili.

pre  sudcovskú iniciatívu  Za otvorenú justíciu

spracovala JUDr. Mária Tóthová