postoj.sk | Eva Čobejová

Netrvalo to dlho, už po štyroch mesiacoch Ústavný súd rozhodol, ako to je s novelou Trestného zákona, ktorá tu budila veľké emócie.

Z vládnucej strany prichádza zas až triumfálny pocit. Robert Fico má zjavne pocit zadosťučinenia, ale ani to mu nestačí.

Na svojom FB premiér žiada v mene celej vládnej koalície „pani Čaputovú a celú opozíciu, protivládne médiá a mimovládne organizácie, aby sa ospravedlnili za prejavy nenávisti a organizovanie štvavých verejných protestov v súvislosti s vládnym návrhom zákona..."

Pritom začiatkom marca Robert Fico hovoril ešte o tom, že by mal šéf Ústavného súdu Ivan Fiačan odstúpiť, a kritizoval Ústavný súd za to, že rýchlo rozhodol o pozastavení účinnosti novely, ktorá ešte ani nebola podpísaná. Neprejavoval teda voči súdu v Košiciach veľa rešpektu.

Teraz je to inak. 

Niekto je na koni, oslavuje triumf a niekto v depresii z toho, že ani Ústavný súd nie je silnou protiváhou vládnej koalície.

Po tom, čo do Prezidentského paláca zasadol Peter Pellegrini, sa systém protiváh a bŕzd nachýlil na jednu stranu a opozícia preto upierala svoj zrak s nádejou na košický súd. Obzvlášť po tom, čo vcelku odvážne a akčne rozhodol v marci o pozastavení spornej novely. 

No očakávania, že Ústavný súd bude silným regulátorom mocenských ambícií vládnej koalície, sa nenaplnia.

Ústavný súd sa bude úzkostlivo držať paragrafov a nebude zasahovať do mocenského súboju viac, než mu to ústavné paragrafy dovolia.

Ivan Fiačan, šéf Ústavného súdu, vždy pôsobil ako úzkostlivo svedomitý úradník, ktorý nechce urobiť žiadnu veľkú chybu. Nemá ambíciu rozohrávať mocenské hry a ani prinášať dych vyrážajúce ústavné rozhodnutia, o ktorých sa raz budú učiť študenti práva.

Ale podstatné je jedno: sila demokracie na Slovensku bude teraz závisieť aj od toho, aký rešpekt k tejto inštitúcii sa bude aspoň navonok prejavovať. 

Po čerstvom rozhodnutí Ústavného súdu, ktorý len sčasti súhlasil s výhradami prezidentky Čaputovej a opozičných poslancov, sa isto niektorým v hlave objavia obľúbené Mečiarove vety o Ústavnom súde ako chorom prvku na politickej scéne.

Ale to je len taká mečiarovská floskula. Nejaké roky tu už predsa s Ústavným súdom žijeme a rozumieme, prečo je tento prvok na politickej scéne dôležitý.

Z aktuálneho vystúpenia predsedu Ústavného súdu k novele Trestného zákona bolo jasné, že sa Fiačanovi ľudia prísne držali ústavy a nešli do žiadnych veľkých právno-filozofických úvah a netradičných riešení.

Ale zase v niečom súd aj príjemne prekvapil.

Ústavný právnik Radoslav Procházka prejavil vo vysielaní Markízy obdiv k tomu, ako rýchlo dokázal Ústavný súd rozhodnúť v takej naozaj náročnej právnej veci a dokonca sa dokázal vcelku zjednotiť, keďže nie je k rozhodnutiu pripojených viacero odlišných názorov. Je tam iba jeden, ale aj sudca Peter Straka so samotným výrokom súdu vlastne súhlasil, len mal potrebu obšírnejšie obhájiť svoj názor.

No jedno je jasné, rozhodnutie Ústavného súdu situáciu neupokojilo a prijatie jeho rozhodnutia je búrlivé.

Z jednej strany politického spektra cítiť voči rozhodnutiu Ústavného súdu pohŕdanie či zdesenie. Gábor Grendel z hnutia Slovensko skonštatoval, že „to, že je niečo v súlade s ústavou, ešte neznamená, že je v súlade aj so spravodlivosťou a morálkou".

Michal Šimečka z PS zas vyhlásil, že „to je zlá správa pre spravodlivosť aj bezpečnosť ľudí na Slovensku".

Pravdou je, že slovenský Ústavný súd nemá ešte dlhú tradíciu a nemal vždy šťastie na kompetentné vedenie. Zvádza preto dlhoročný a občas aj úmorný zápas o to, aby bol dôstojným a rešpektovania hodným prvkom na politickej scéne.

Zatracovať ho teraz je nebezpečné. Nie iba pre ten súd, ale pre celú krajinu.