dennikn.sk | Monika Tódová

Predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan reaguje na útoky Roberta Fica a vysvetľuje rozhodnutie o novele Trestného zákona. Foto – TASR

Čo nové vieme z písomného rozhodnutia Ústavného súdu:

vládna koalícia porušila zákon, keď novelu Trestného zákona presadila cez zrýchlené legislatívne konanie – nie je to však protiústavné;
ústavní sudcovia hovoria, že trestná politika je zodpovednosťou vládnej väčšiny a oni môžu zasiahnuť iba pri excesoch;
zároveň nenašli porušovanie ústavných práv vyšetrovaných a súdených;
novinkou je aj to, že aj viaceré právne inštitúcie sú presvedčené o protiústavnosti novely.
Ústavný súd v piatok na obed zverejnil 117-stranové písomné rozhodnutie o novele Trestného zákona. Ako už súd približne pred dvomi týždňami ústne informoval, za protiústavné považuje iba štyri body v novele – a podstata zmeny zostáva. Platí tak zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a aj zásadné zníženie trestov za krádeže, podvody a korupciu.

Vládna koalícia rozhodnutie Ústavného súdu oslavovala a dokonca vyzývala opozíciu, aby sa ospravedlnila za to, že upozorňovala na to, ako novela rozbije trestnú politiku štátu, napríklad aj za veľké protesty.Z písomného rozhodnutia Ústavného súdu však vyplýva, že na oslavu vláda až tak nemá dôvod. Ústavný súd rozbil väčšinu argumentov, ktorými vláda odôvodňovala prijatie novely v skrátenom legislatívnom konaní. Dokonca ústavní sudcovia vyhlásili, že vládna koalícia postupovala protizákonne – nie však s takou intenzitou, aby to mohlo byť vyhlásené aj za protiústavné.

Nie sme druhá komora parlamentu
Pozrime sa na rozhodnutie súdu podrobnejšie: Ústavný súd v prvom rade povedal, že jeho úlohou nie je riešiť obsah trestnej politiky štátu. V žiadnom prípade teda nehovorí, či je rozhodnutie vlády znížiť tresty, premlčacie lehoty a hranice škôd správne. To je podľa neho výsostnou kompetenciou demokraticky zvolenej väčšiny. Súd jednoducho hovorí, že nie je druhou komorou parlamentu, a ak si vláda myslí, že tresty sú prísne, môže ich znížiť.

Z odôvodnenia súdu sa dá vydedukovať, že by zasiahol len naozaj v mimoriadnom prípade, „ak by ústavná hodnota vnútornej bezpečnosti štátu bola zasiahnutá deštruktívnym spôsobom, keď by trestné právo nemohlo plniť takmer vôbec účel ochrany štátu či spoločnosti a realizované zmeny by mali celkom zjavný potenciál vyvolať komplexnú eróziu trestnoprávnej ochrany“.

Súd to takto nepíše, ale predstaviť si to môžeme napríklad tak, že by sa ozval, keby napríklad demokraticky zvolená väčšina schválila, že krádež (alebo iný trestný čin, ktorým sa zasahuje do základných práv občanov) nie je trestným činom.Ak si iná skupina politikov myslí, že takáto miernejšia trestná politika štátu nie je správna, nič jej podľa Ústavného súdu nebráni, aby sa usilovala o zmenu v parlamente demokratickou cestou. Preložené do jednoduchšieho jazyka – treba vyhrať voľby a získať väčšinu.

Už menej zrozumiteľné je, čo súd napísal o skrátenom legislatívnom konaní. Súd jasne hovorí, že postup vlády bol nezákonný. Tvrdí však, že „nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť) však nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť“.

Poznámka: V prípadoch Očistec a Rozuzlenie bude možné dať podmienku, pokiaľ stíhanému nepreukážu, že patril k zločineckej skupine. Grafika N – Soňa Ševčíková
Nie porušovanie práv vyšetrovaných, ale fungujúci systém
Súd odmietol argumenty vlády o tom, že na Slovensku dochádzalo k nejakým porušovaniam ľudských práv pri vyšetrovaní korupcie na najvyšších miestach. Odmietol aj, že by to mal byť dôvod na čo najrýchlejšie zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry.

Vláda argumentovala 26 rozhodnutiami Ústavného súdu, ktoré majú dokazovať, kde dnes už bývalá špeciálna prokuratúra pochybila. Ústavný súd v náleze konštatuje, že iba päť z týchto vecí sa naozaj týka Úradu špeciálnej prokuratúry. Ide o neumožnenie návštevy notára obvinenému z korupcie v kolúznej väzbe, neumožnenie odosielania listov manželke a deťom sťažovateľom v kolúznej väzbe, nezákonná prehliadka administratívnych priestorov sťažovateľky na príkaz Úradu špeciálnej prokuratúry a dvakrát išlo o porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov. Toto však podľa súdu v žiadnom prípade nie je dôvodom na zrýchlené legislatívne konanie. „Vydanie týchto rozhodnutí poukazuje len na existenciu fungujúceho systému ústavných sťažností,“ napísal Ústavný súd.

Rovnako ústavní sudcovia odmietli aj ďalší argument vlády, ktorý poukazoval na konania pred Európskym súdom pre ľudské práva. „Ani jedno z označených rozhodnutí nemožno považovať za takú mimoriadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala potrebu skráteného legislatívneho konania.“

Národná rada jednoducho podľa Ústavného súdu „nepreukázala splnenie podmienok na skrátené legislatívne konanie“. Súd však zároveň hovorí, že „len výnimočné okolnosti“ by ho viedli k tomu, aby to označil aj za protiústavné.

Rokovať sa môže aj v noci
Podobne súd vysvetľuje aj to, prečo neoznačil za protiústavný spôsob, akým prebiehala diskusia v parlamente. Koalícia odsúvala rozpravu, v ktorej chcela vystupovať opozícia, aj na noc – zjavne preto, aby opozičných poslancov odradila a aby sa ich vystúpeniam nedostalo veľa pozornosti. Opozícia na začiatku roka v noci aj počas dňa cez obštrukciu natiahla rokovanie parlamentu a hodiny v pléne Národnej rady hovorila o problémoch novely.

Nočné rokovania sú podľa Ústavného súdu vecou politickej taktiky, opozícia mala možnosť sa vyjadriť a to, že sa novela musela opravovať alebo má chyby, je podľa súdu zodpovednosťou vlády.

V istom momente súd jednoducho píše, že s týmto všetkým sa majú vyrovnať voliči v pravidelne sa opakujúcich voľbách. „Ústavná intenzita porušenia práv parlamentnej menšiny nebola dosiahnutá,“ hovorí Ústavný súd. Dodáva, že „neschvaľuje skracovanie lehôt diskusie v parlamente, ale do autonómie Národnej rady z titulu deľby moci môže zasahovať len celkom výnimočne“.

Špeciálna prokuratúra je v európskych krajinách bežná
Za poznámku stojí ešte jedna vec, ktorú súd napísal k špeciálnej prokuratúre. Súd zistil, že „podobné orgány sú v členských štátoch Európskej únie bežné až väčšinovo sa vyskytujúce“; zároveň podrobne vypísal krajiny, v ktorých takéto inštitúcie fungujú, či kedy presne vznikli.

V Dánsku zriadili takýto úrad v roku 1973, v Španielsku v roku 1988, v Taliansku v roku 1992, v Belgicku v roku 1998, v Holandsku v roku 2006, v Chorvátsku v roku 2001, v Rakúsku v roku 2007, vo Francúzsku v roku 2013, podobné inštitúcie pôsobia aj vo Švédsku a v Slovinsku a nedávno zriadilo špeciálnu prokuratúru aj Estónsko.

No zároveň súd tvrdí, že je právom vlády usporiadať prokuratúru tak, ako chce, a preto ani zrušenie tohto úradu nie je protiústavné.

Prečo nie sú problém obvinení poslanci
Súd vysvetlil aj to, prečo nepovažuje za problém, že za zákon hlasovali aj poslanci, ktorí sú trestne stíhaní alebo aj obžalovaní. Ide najmä o Tibora Gašpara zo Smeru a Petra Žigu z Hlasu. Opozícia argumentovala, že boli v konflikte záujmov.

Ústavný súd však hovorí, že nie sú odsúdení, „preto námietka navrhovateľov, že prijatou právnou úpravou si zabezpečili nižšie tresty, je len predpokladom, ktorý sa ani nemusí naplniť“.

Súd hovorí, že „námietky o klientelistickej motivácii koncepčnej zákonnej zmeny je možné vznášať v rovine morálnej alebo politickej zodpovednosti, ale nie ako úspešnú námietku v konaní o súlade právnych predpisov“.

Pri znižovaní trestov za ekonomické trestné činy Ústavný súd vysvetľuje, že nové pravidlá platia pre všetkých – a nielen pre ľudí blízkych vládnej koalícii. Ústavný súd ešte opakovane píše, že nie je jeho úlohou „posudzovať ani správnosť právnej úpravy“.

Čo je protiústavné
Čo súd označil za protiústavné, je už známe: retroaktivitu, ktorá by vznikla, ak by mal minister spravodlivosti možnosť spätne otvárať už právoplatné dohody o vine a treste, využitie nezákonného dôkazu, len ak je v prospech obvineného, a potom dve prechodné ustanovenia, ktoré sa týkajú premlčacích lehôt a trestu prepadnutia majetku.

Posledné dve veci sú po všetkých novelách novely v tejto chvíli také zmätočné a komplikované, že ešte môžu na súdoch spôsobiť problémy a teoreticky môžu sudcovia rozhodovať v podobných prípadoch aj úplne odlišne.

Samotné písomné rozhodnutie Ústavného súdu nám hovorí niečo aj o jednotlivých inštitúciách, ktoré sa k novele zákona vyjadrovali. Niektoré svoje stanovisko, ktoré pred rozhodnutím posielali Ústavnému súdu, nezverejnili, a tak je možné si ho prvýkrát prečítať až v tomto rozhodnutí.

Predseda Najvyššieho súdu Ján Šikuta napríklad napísal, že ani podľa neho neboli splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie. Zároveň však tvrdí, že zákon ako celok protiústavný nie je. Nevidel problém v znižovaní trestných sadzieb, napríklad hranice väčšej škody však považuje za nesprávne určené.

Ako je už známe, zásadný problém s novelou nemal ani generálny prokurátor Maroš Žilinka, v jeho prípade je zaujímavé to, že sa absolútne nezastal Úradu špeciálnej prokuratúry, hoci tam roky pracoval.

Za protiústavnú považoval novelu ombudsman Róbert Dobrovodský. Ten napísal, že tento zákon nemožno posudzovať výhradne na priamke štát – obvinený, a upozornil, že v celom tomto procese sú aj poškodení. A preto označil kombináciu znižovania trestných sadzieb, skracovania premlčacích dôb a výrazné zvýšenie výšky škody za „problematické“. Zvýšenie hraníc škôd označil za „radikálne a bez odôvodnenia“, „v príkrom rozpore s princípom proporcionality, spravodlivosti a ochrany základných práv a slobôd“.

Celý zákon podľa Dobrovodského „neprípustným spôsobom zasahuje do princípov materiálneho právneho štátu, demokratickej legitimity, ochrany dôvery občanov v právny poriadok a princípu spravodlivosti“.

Prakticky so všetkým v novele súhlasila Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Dokonca za protiústavné nepovažovala ani to, čo za také označil Ústavný súd – spätné otváranie dohôd o vine a treste. „Nezákonne uzatvorené dohody sú samy osebe produktmi trestnej činnosti, teda sú nulitnými aktami (paaktami),“ vyhlásil dekan Eduard Burda.

Úplne opačne to videla Právnická fakulta Trnavskej univerzity: tá považovala za v rozpore s ústavou aj samotný proces prijímania zákona. Dôvody na skrátené legislatívne konanie označila za zavádzajúce alebo irelevantné. „Neexistuje žiadna mimoriadna okolnosť, ktorá by v danom prípade opodstatňovala skrátené legislatívne konanie. Riziko finančných sankcií je ľahko odvrátiteľné a hypotetické, rozhodnutia ESĽP sú vo vzťahu k obsahu napadnutého zákona vo väčšine irelevantné,“ napísala fakulta v Trnave.

Samo osebe podľa fakulty z Trnavy nie je protiústavné skracovať rozpravu, rokovať v noci, neprítomnosť zástupcov novely v sále alebo podanie pozmeňujúceho návrhu tesne pred hlasovaním, „ale vo vzájomnej súvislosti túto spôsobilosť majú“.

Nie je to tak dávno, čo sa minister práce Erik Tomáš (Hlas) v televíznej diskusii rozčuľoval, že vládnu novelu nazýva opozícia alebo novinári amnestiou. To isté si myslí aj Trnavská univerzita: „Možno hovoriť o určitom druhu faktickej amnestie pre subjekty, na ktorých trestnú činnosť budú nové dĺžky premlčacích dôb použiteľné.“ Podľa univerzity je to v rozpore s ústavou, pretože právo udeľovať amnestie má len prezident, nie zákonodarný zbor.

Dôvody, prečo mala byť novela vyhlásená za protiústavnú, uviedla aj Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy. Takéto zásadné zmeny v trestnej politike by sa mali podľa tejto školy robiť na základe záverov z výskumných úloh, zo širokej odbornej diskusie a v štandardnom legislatívnom procese, čo sa v tomto prípade nestalo.

Na tom, či je novela protiústavná, sa nezhodli dve katedry Právnickej fakulty Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Kým katedra trestného práva nevidela protiústavnosť a takmer všetko bolo podľa nej v poriadku, katedra ústavného práva tej istej fakulty bola kritickejšia. „Prerokovanie a schválenie návrhu zákona, ktorý zásadným spôsobom mení zásady trestnej politiky a ktorý možno označiť ako rekodifikáciu trestných kódexov v skrátenom legislatívnom konaní, na ktorého uskutočnenie neboli splnené zákonné podmienky, je principiálne neprípustné a samo osebe je dostatočným dôvodom na vyslovenie neústavnosti napadnutého zákona ako celku.“

Ústavný súd mal však iný názor.