dennikn.sk | Petra Vrablicová

Foto N – Tomáš Benedikovič

Súdna rada ich totiž tento týždeň vyradila zo svojej databázy kandidátov na členov výberových komisií na výber sudcov a predsedov súdov. Ich vyradenie navrhla predsedníčka súdnej rady Marcela Kosová.

Kosová návrh odôvodnila tým, že Mazák a Javorčíková už nespĺňajú najmä morálno-etické predpoklady na rozhodovanie o tom, kto a či vôbec spĺňa predpoklady stať sa sudcom.

Kosová spomenula aj ďalšie nedostatky, bližšie ich však nerozviedla. Za vyradenie Jána Mazáka z databázy hlasovalo 15 členov súdnej rady. Jeden sa zdržal.

V prípade Javorčíkovej bolo podľa súdnej rady jedným z hlavných dôvodov, že „vystúpila na politickom proteste“, ktorý v lete organizovali strany PS a SaS za odvolanie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej (SNS). Javorčíková na tomto proteste hovorila aj o prepustení Dušana Kováčika z väzenia.

„To, že ona povedala, že ‚poznáte ma ako hovorkyňu ZOJ (Za otvorenú justíciu – neformálna iniciatíva aktívnych a emeritných sudcov – pozn. red.), ale teraz som tu sama za seba‘,“ podľa Kosovej nie je dostatočný argument a osoba, ktorá sa politicky angažuje alebo vyjadruje, nemôže rozhodovať o sudcovskom stave.

Javorčíkovej vytkli aj jej text zverejnený v Denníku N o fungovaní súdnej rady.

Súdna rada vyradila emeritnú sudkyňu z databázy trinástimi hlasmi, traja členovia sa hlasovania zdržali.

Bývalá členka súdnej rady Katarína Javorčíková výčitku o proteste spochybňuje. „Tu som vraj preukázateľne klamala. V čom som konkrétne klamala, pani predsedníčka neuviedla,“ píše v novom článku Javorčíková. Problém vidí aj v tom, že „biľag nemorálnej osoby“ dostala bez toho, aby súdnu radu zaujímal jej postoj a mohla, aj kvôli verejnosti, vysvetliť dôvody, ktoré ju k nemu viedli, a tak radu presvedčiť o jeho opodstatnenosti.

Javorčíková ešte namieta, že súdna rada o jej vyškrtnutí rozhodla v jej neprítomnosti, čím podľa nej porušila rokovací poriadok. Ten v článku VII stanovuje, že „kancelária upovedomí osobu, o veci ktorej sa rozhoduje,“ v primeranom predstihu, kedy o jej veci bude rozhodovať. Zároveň ju informuje, či je nevyhnutné, aby sa na prerokovaní veci zúčastnila.

Prípad oboch vyškrtnutých opäť otvára tému, ako veľmi sa aktívni – ale zjavne aj bývalí – sudcovia smú zúčastňovať na verejnom dianí, ako sa smú vyjadrovať k stavu justície a napríklad aj komentovať súdne konania, čo je na Slovensku vždy citlivá téma.

Denník N preto oslovil osobnosti z oblasti justície, súčasných aj emeritných sudcov, predsedov súdov a sudcovských organizácií, právnikov či súčasných a bývalých ministrov a pýtal sa ich, ako tieto otázky vnímajú. Odpovedali aj predseda Ústavného súdu, súčasný aj bývalí ministri spravodlivosti, predsedníčka súdnej rady či aj bývalý predseda Špecializovaného trestného súdu.

Ivan Fiačan
predseda Ústavného súdu

1. V demokratickej spoločnosti, ktorá si ctí princípy právneho štátu, sa má možnosť a právo vyjadriť každý, teda aj bývalí sudcovia, pričom komunikácia na verejnosti a s verejnosťou by mala spĺňať štandardy zdvorilej komunikácie. Sudcovský stav charakterizuje profesionálny a vecný prejav založený na faktoch, rešpektujúci pluralitu názorov.

2. Komunikácia s médiami v súvislosti s rozhodovacou činnosťou súdov je nevyhnutná. Bez nej nemožno hovoriť o transparentnosti. Presné, jasné a zrozumiteľné vyjadrovanie sudcov k vybaveným veciam prihliadajúc na ochranu práv a právom chránených záujmov dotknutých subjektov vedie k zvyšovaniu porozumenia procesných postupov a konaní a zvyšovaniu dôveryhodnosti súdnictva.

Opozičný protivládny protest 13. augusta, na ktorom vystúpila aj Katarína Javorčíková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Boris Susko
minister spravodlivosti

1. Podľa paragrafu 30 zákona č. 385/2000 Z. z. je sudca povinný: (1) V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu aj po jej skončení zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Obmedzenia štátneho funkcionára pri výkone štátnej funkcie podľa osobitného predpisu sa vzťahujú primerane aj na sudcu.

2. Nekomentoval

Ján Hrubala
bývalý predseda Špecializovaného trestného súdu

1. Bývalý sudca je jednoducho „bývalý“ v zmysle, že už sudcom nie je, nespadá pod právomoc „súdnych“ disciplinárnych senátov a k bývalému povolaniu ho formálne viaže jedine povinnosť zachovávať mlčanlivosť o veciach, o ktorých sa dozvedel v rámci výkonu povolania. Môže začať podnikať, vstúpiť do politickej strany, verejne podporiť také či onaké politické riešenia a v zásade na neho nie je možné vztiahnuť takú prísnu mieru zdržanlivosti, akú musí zachovávať sudca činný. Ten, samozrejme, by sa mal zdržať rôznych typov nadbiehania tej či onej politickej strane, čo, opäť samozrejme, sudcom a sudkyniam nebráni verejne prezentovať svoj názor napríklad na pripravované legislatívne zmeny, najmä ak sa týkajú oblasti, v ktorej sú činní, alebo všeobecne súdnictva. U sudcov kultivovanosť akéhokoľvek prejavu je potom základnou podmienkou využitia slobody prejavu a iste – nie je jedno, kto napríklad diskusiu organizuje, či sa dodrží vyváženosť spektra pozvaných a podobne.

Prístup na „zhromaždenia občanov“ iste nemožno zakázať ani sudcom, najmä však za situácie, ak majú charakter protestu voči niečomu „politickému“, sa mi javí eventuálne vystúpenie činného sudcu alebo sudkyne na ňom ako problematické až nežiadúce. Pokiaľ ide o emeritných sudcov, ktorí v takej či onakej forme chcú nejakým spôsobom ostať „v kontakte“ so svojím bývalým povolaním, viem si predstaviť situáciu, že napríklad súdna rada vztiahne prísnejšie kritériá na zdržanlivosť aj na nich.

2. Odpoveď nemôžem a ani nechcem formulovať spôsobom „majú alebo nemajú“. Moja odpoveď je „môžu“ a napríklad niektorí českí sudcovia takúto možnosť aj využívajú. Rovnako predsedovia súdov – sám som to niekoľkokrát urobil – môžu v niektorých situáciách poskytnúť všeobecné vysvetlenia, aby aj práva neznalá verejnosť si mala možnosť vypočuť hoc aj zjednodušené vysvetlenia, prečo „niečo dopadlo“ tak či onak. Všeobecne však platí, že sudcovia a sudkyne dôvody svojich rozhodnutí vysvetľujú v písomne vyhotovovaných rozhodnutiach a pri predpísanom verejnom rozhodnutí aj v rámci ústneho odôvodnenia, pričom podľa môjho názoru by nemali rezignovať na všeobecnú zrozumiteľnosť svojho verdiktu. A, ako som už uviedol, ak to sudca alebo sudkyňa považuje za vhodné, nič mu/jej nebráni venovať čas aj otázkam médií.

Marcela Kosová
predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky

1. Je neprípustné, aby sa aktívny alebo bývalý sudca zúčastňoval akýchkoľvek politických protestov. Každý sudca musí vedieť, keďže o tom hovorí zákon o sudcoch, že nielen pri výkone funkcie sudcu, ale aj po jeho skončení sa musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé súdnictvo. Nesmie sa nechať ovplyvniť záujmami politických strán či politických hnutí.

Navyše, v zmysle štandardov Európskej siete súdnych rád alebo Poradnej rady európskych sudcov pri Európskej komisii, ani člen súdnej rady nemá mať napojenie na politiku primerané obdobie pred tým, ako sa stane jej členom, a aj primerané obdobie po tom, ako členom súdnej rady prestáva byť. Pokiaľ sa takáto osoba – navyše ak ide o bývalého sudcu – krátko po odchode zo súdnej rady verejne politicky angažuje, vyvoláva to opodstatnenú obavu, že nebola bez napojenia na politiku ani v čase, keď pôsobila v talári či v súdnej rade.

2. Sudcovia rozsudky vyhlasujú verejne, nie zriedka v prítomnosti novinárov a médií. Súčasťou tohto vyhlásenia je aj odôvodnenie rozhodnutia. Je na sudcovi, či následne bude reagovať na novinársky záujem sám alebo prostredníctvom hovorcu. Osobne som vždy dbala na to, aby bolo médiám poskytnuté písomné podrobné zdôvodnenie rozhodnutia až po tom, ako bolo doručené všetkým stranám. Verejnosť má určite právo byť primerane informovaná, avšak nie na úkor strán v konaní, ktorých sa rozhodnutie priamo týka.

Katarína Javorčíková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Jana Dubovcová
bývalá ministerka spravodlivosti a verejná ochrankyňa práv

1. Bývalí sudcovia sa podľa mňa môžu vyjadrovať k rôznym veciam a, samozrejme, môžu to robiť aj na verejných stretnutiach alebo podujatiach, a keďže už nie sú aktívni, nerozhodujú konkrétne veci, tak si myslím, že je to ich súkromná voľba – kde a aký priestor si zvolia. Samozrejme, mali by byť zdržanliví, pokiaľ ide o veľkú kritiku justície a sudcov, ktorí práve rozhodujú veci. Skôr by sa mali vyjadrovať k funkčnosti systému alebo predstavovať návrhy riešenia. Či to robia na verejnom zhromaždení, ktoré organizujú politické strany alebo občianska spoločnosť, to je na ich výbere a nemôže to ovplyvňovať ich aktivitu v rámci justičného systému. Aktívni sudcovia by nemali tých emeritných za toto obmedzovať alebo negovať. Bývalý sudca vie a mal by poznať svoju mieru, pokiaľ sa môže vyjadrovať, aby justícii vo verejných očiach neublížil, ale pomohol. To by mal byť účel takéhoto vyjadrovania.

2. Ide o problém, ktorý má viac vrstiev. Pokiaľ ide o aktívnych sudcov, existujú dva trendy. Pri tom prvom sa nevyjadrujú vôbec. V minulosti totiž existoval zákon, ktorý zakazoval, aby sa sudca verejne vyjadroval k veciam, ktoré prejednáva alebo ktoré prejednávajú súdy. Tento zákon podľa mňa dosť poškodil justícii z dlhodobého hľadiska. Aj vtedy, aj dnes by bolo účelné, aby sudcovia a súdy vysvetľovali rozhodnutia, ktoré prijali – teda právoplatne skončené veci, ktoré verejnosť sledovala.

Aj v Českej republike sa to začalo robiť až časom, pretože pochopili, že je užitočné, keď verejnosť rozumie, prečo súd konal tak alebo onak, najmä v prípadoch, ak je verejná mienka iná, ako je prijaté rozhodnutie. Vtedy je najdôležitejšie vysvetľovať príčiny a dôvody, o čo sa súd opieral a prečo takto rozhodol. Chcem, aby sme to aj my pochopili. Ale, samozrejme, až po prijatí rozhodnutia, pretože predtým by sudcov mohli považovať za zaujatých.

A to je ten druhý názor, ktorý takisto podporujem, že ak je vec rozhodnutá, bolo by vhodné, aby sudca alebo iný kvalifikovaný subjekt z justície rozhodnutie súdu primeraným spôsobom vysvetľoval. Plní to aj verejnú vzdelávaciu funkciu. Treba však byť citlivý. Pri sudcoch, ktorí sa chcú vyjadrovať k tomu, ako funguje justícia, aké má nedostatky či problémy, tam nie sú veľké prekážky – sudcovia to môžu robiť a je dobré, aby verejnosť vedela, či majú dobré a vhodné podmienky na prácu, pokiaľ cieľom ich vyjadrení je, aby došlo k náprave a zmenám. Je to vo verejnom záujme.

Juraj Babjak
emeritný sudca Ústavného súdu a Krajského súdu v Banskej Bystrici

1. Je rozdiel v tom, či je to bývalý alebo činný sudca. Pri tom činnom existuje viac obmedzení. V prípade bývalého sudcu je to voľnejšie, v zásade je už slobodný. Treba však dbať na vlastnú históriu, odkiaľ z justície prišiel, a každý sudca to musí zvážiť. Od úvahy sudcu závisí aj to, či sa zúčastní na proteste, ktorý organizuje občianska spoločnosť alebo politická strana. Závisí to od problému. Ak je podľa názoru sudcu problém veľký a dané fórum považuje za príhodné, tak prečo by nevystúpil?

Prípad pani Javorčíkovej je pritiahnutý za vlasy. Tvrdiť, že niekto by nedokázal posúdiť otázku, či kandidát na sudcu má vstúpiť do justície, po preskúmaní jeho vlastností a všetkých podmienok, len preto, že vyjadrí svoj názor, povie ho na takomto fóre, pričom už nie je sudca, je, myslím si, pritiahnuté za vlasy.

Pamätám si, že za minulej politickej garnitúry, vlády Matoviča a tak ďalej, aj súčasní členovia súdnej rady vydávali spoločné vyhlásenia, s advokátmi a ďalšími právnikmi, spochybňujúce vo viacerých smeroch politiku vtedajšej vládnej garnitúry, ako aj trestnú justíciu (vrátane právoplatných rozhodnutí o väzbe). Pripadá mi preto čudné, že viacerí členovia súdnej rady teraz postupujú takto voči Javorčíkovej, pričom oni boli v tom čase činní sudcovia, kým Javorčíková je teraz už mimo justície.

2. Myslím si, že nato sú hovorcovia súdov, lebo sudca v zásade vo svojom rozhodnutí vyjadruje svoj názor, prečo rozhodol tak alebo onak. Prípadne ak sú nejaké konferencie a preberajú sa právne veci, sudca môže povedať, že sa stretol so súvisiacim problémom, a vysvetliť, ako ho riešil.

Viliam Karas
poslanec KDH, právnik, bývalý minister spravodlivosti a predseda Slovenskej advokátskej komory

1. Ide o osobnú voľbu každého jedného emeritného sudcu alebo sudkyne. Poznám viacerých bývalých sudcov a sudkyne, ktorí si zachovali svoj sudcovský étos a požívajú vysoké odborné renomé aj po ukončení aktívnej sudcovskej kariéry. Za všetkých spomeniem napríklad pána profesora Holländera, ktorého hlas si vážia v ČR i u nás. Úprimne, neviem si predstaviť, že by podobne seniorné autority išli na politický míting. Viac mi teda u emeritných sudcov sedí iná forma uplatnenia ich prirodzenej autority. Je to však naozaj vecou slobodnej voľby každého a nerobil by som z toho väčší problém.

2. Niečo sú sudcovia robiť povinní, niečo oprávnení. Pokiaľ ide o povinnosť, tou je okrem všeobecných povinností sudcu aj riadne svoje rozhodnutie odôvodniť – či už v rozsudku, alebo v uznesení. Pokiaľ ide o komunikáciu s médiami, na tú majú právo, ak je primerane vecná a zdržanlivá. Ak je takáto komunikácia dobre premyslená, môže v konkrétnych prípadoch významne prispieť k dôveryhodnosti a akceptovateľnosti niektorých dôležitých rozhodnutí. Stretli sme sa však aj s opačnými prípadmi, keď sudcovia vystupovali na verejnosti vyslovene aktivisticky, čím podľa môjho názoru veci veľmi nepomáhali. V každom prípade musí byť akcent na riadnom odôvodnení v samotnom rozhodnutí.

Opozičný protest 13. augusta. Foto N – Tomáš Benedikovič

Peter Šamko
sudca, člen súdnej rady Slovenskej republiky

1. Podstatné je, či ide o politický verejný protest (organizovaný politickou stranou alebo aj iným subjektom s politickým zafarbením). Ak áno, potom je odpoveď jednoduchá. Sudca sa nesmie takéhoto politického verejného protestu zúčastniť a už vôbec by na ňom nemal vystúpiť s politikmi. Ak však ide o verejný protest, ktorý sa týka justície a nie je organizovaný politickými stranami, potom nie je účasť sudcu na takomto procese vylúčená. Napríklad v minulosti verejne protestovali zamestnanci justície za lepšie finančné ohodnotenie a niektorí sudcovia im prišli na protest vyjadriť podporu. Alebo si viem predstaviť situáciu, že by napríklad vláda rozhodla o zrušení súdov s tým, že kompetencie súdov preberie úrad vlády. To by bola situácia, ktorá by mohla vyvolať verejný protest aj za účasti sudcov.

Pokiaľ ide o JUDr. Javorčíkovú, je potrebné uviesť, že v databáze kandidátov na členov výberových komisií by mali byť spravidla osoby, ktoré aktívne vykonávajú svoje povolanie (aktívni sudcovia, advokáti, notári a podobne), respektíve by malo ísť o osoby, ktoré sa napríklad venujú odborným prednáškam či vyučujú na vysokých školách. Nič z uvedeného JUDr. Javorčíková nespĺňa. Z môjho pohľadu bol práve toto rozhodujúci moment. Je na dôchodku a venuje sa politike. Preto by nemala vyberať budúcich sudcov.

2. Sudcovia by mali komunikovať s médiami. Svoje argumenty by mal sudca uviesť do odôvodnenia svojho rozhodnutia a to by malo byť primárne dané k dispozícii médiám (tak ako to aj v praxi býva). Pokiaľ však sudca dospeje k záveru, že je nutné priblížiť dôvody svojho rozhodnutia verejnosti prostredníctvom médií, potom nevidím nič negatívne v tom, ak to sudca urobí. Teda nie pridávať niečo navyše k odôvodneniu rozhodnutia, ale len sprostredkovať svoje rozhodnutia verejnosti menej odborným jazykom. Sudca by však nemal ísť s médiami do polemiky o správnosti či nesprávnosti svojho rozhodnutia. Nato sú odvolacie a dovolacie súdy. Sudca má iba informovať a nie presviedčať.

Ľudmila Babjaková
emeritná sudkyňa Krajského súdu v Košiciach

1. Neviem, prečo by tam mali platiť nejaké obmedzenia, nevidím v tom problém. To isté platí v prípade Kataríny Javorčíkovej, ktorá nie je aktívna sudkyňa. To že bola členkou súdnej rady a že sa angažuje v ZOJ, nie je podľa mňa na prekážku. U sudcu to chápem, no u bývalého sudcu nie je dôvod robiť z toho takéto závery.

2. Toto by som neotvárala, či majú mať takýto priestor, pretože sudcovia vyjadrujú svoj názor v rozsudku. To je priestor, kde sa má sudca vyjadriť. Všetky dôvody, ktoré sú relevantné a k rozhodnutiu ho viedli, by mal vyjadriť tam. Dôvody, ktoré nie sú relevantné, by si mal nechať pre seba.