komentare.sme.sk | Daniel Šváby
Zasadnutie Súdnej rady. (Zdroj: TASR)
Autor je bývalý sudca Súdneho dvora EÚ
Nová generácia sudcov na Slovensku berie veľmi vážne poslanie zverené im demokratickou ústavou: zabezpečovať dodržiavanie práva bez ohľadu na postavenie alebo spoločenskú situáciu ľudí. Hovorí sa tomu rovnosť pred zákonom.
Vidieť to najmä na snahe stále len neveľkého ostrova sudcov skoncovať s demokratickou anomáliou poskytovania výhodnejšieho zaobchádzania vybraným jednotlivcom a skupinám ľudí v rozpore s touto ústavnou zásadou. Ešte pred nejakým časom bolo nemysliteľné stíhať a trestať predstaviteľov vládnucej moci a významných osobností politického, ekonomického a verejného života rovnako ako zvyšok obyvateľstva.
Táto nová generácia sudcov a sudkýň (ale aj prokurátorov, advokátov, operatívcov a vyšetrovateľov činných v rámci prípravného konania) sa začala na Slovensku formovať paralelne s demokratickými zmenami, najmä po jeho prijatí do európskych štruktúr, ako sú Rada Európy s jej Európskym dohovorom o ľudských právach (od roku 1993) a Európska únia s jej primárnym a sekundárnym právom a Chartou základných práv (od roku 2004).
Imperatívne uplatňovanie vzájomne prepojených základných demokratických hodnôt, zásady právneho štátu a dodržiavanie ľudských práv, ktoré viedli k založeniu týchto medzinárodných organizácií v reakcii na hrôzy svetových vojen minulého storočia, tak začalo meniť celkový štýl myslenia a spôsob uvažovania slovenských sudcov.
Táto nová mentalita sudcov sa však doteraz nestala na Slovensku úplnou samozrejmosťou a vyniká len z prípadu na prípad.
Možno je to tak aj preto, že súčasní vládni politici stále zápasia s tým, či sa majú považovať za účastníkov konania ako ostatní a akceptovať nad sebou súdnu kontrolu. Podľa nich zrejme nie.
Hľadajú totiž pred ňou rôzne kolektívne a individuálne úniky a dokonca, ako nedávno, na účel posilnenia svojej nedotknuteľnosti prijali novelu Trestného zákona, ktorá, ako to vystihol prokurátor Peter Sepeši, nám pre spôsob, ako sa presadila a ako sa nerozprávalo s odborníkmi, zobrala dôstojnosť.
Špecifickosťou tohto boja na Slovensku sú rôzne osobné, priame alebo nepriame útoky na profesionálnu integritu a česť sudcov.
Čo je poslaním Súdnej rady
V tejto súvislosti mám na mysli najmä minuloročnú žiadosť premiéra Roberta Fica adresovanú novému prezidentovi na odvolanie predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana z funkcie predsedu za chybu pri doručovaní uznesenia o pozastavení účinnosti novely Trestného zákona a disciplinárny návrh ministra spravodlivosti Borisa Suska na predsedu senátu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta v súvislosti s rozhodovaním jeho senátu v prípade, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva následne odsúdil Slovenskú republiku.
Prekvapila ma táto osobná iniciatíva predsedníčky Súdnej rady, keďže hlavným ústavným poslaním Súdnej rady je programový boj zameraný na presadzovanie nezávislosti súdov od zákonodarnej a výkonnej moci v súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, a nie nahradzovanie kontrolnej a disciplinárnej právomoci vedenia dotknutého súdu.
V oboch prípadoch sú totiž kritériá zodpovednosti odlišné. Napríklad v prípade zbytočných prieťahov za nezvýšenie príslušných zdrojov v reakcii na nahromadenie vecí na súde alebo za štrukturálne nedostatky súdneho systému, ktoré spôsobili prieťahy v konkrétnej veci, účastníkovi konania zodpovedá vždy len dotknutý súd spoločne s nadriadeným ministerstvom spravodlivosti, a nie sudcovia, ktorí v nej konali.
Aj s ohľadom na súvisiaci kontext vyvoláva disciplinárny návrh predsedníčky Súdnej rady pochybnosti o tom, čo bolo skutočným dôvodom a účelom jeho podania proti sudkyni, ktorá sa podieľala na právoplatnom odsúdení bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, o ktorom vieme, že ako libling bývalých vlád Smeru je pod zvláštnou ochranou ministra spravodlivosti Borisa Suska. Minister v rozpore s princípom právneho štátu, podľa ktorého štátne orgány rešpektujú právoplatné rozsudky súdu, prerušil Kováčikovi výkon trestu a predčasne ho svojím opatrením „vytiahol" z väzenia na slobodu.
V každom prípade je uplatnenie disciplinárnej právomoci vždy závažným zásahom do nezávislosti sudcu, a musí preto podliehať určitým vopred stanoveným pravidlám vylučujúcim kontrolu obsahu rozhodovania sudcu a jeho šikanovanie. Je totiž skutočnosťou, že nič viac nenahlodáva dôveru v spravodlivosť ako nepatričné zasahovanie do nezávislého rozhodovania súdu.
Táto skutočnosť je aj dôvodom, prečo sa podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie upozorňuje na to, že už perspektíva začatia disciplinárneho konania je sama osebe spôsobilá vyvíjať tlak na tých, ktorých úlohou je vydávať súdne rozhodnutia.
Súdna rada nemá na výber
Keďže Súdna rada má významný vplyv na život a profesionálnu kariéru sudcov a sudkýň, nesmú jej administratívne postupy a rozhodnutia, ktorými chráni súdnu zložku štátnej moci pred tlakom jej výkonnej či legislatívnej zložky, vyvolávať neodôvodnené pochybnosti o tom, či tento orgán nevyužíva svoje právomoci a funkcie ako nástroje na vyvíjanie politickej kontroly a tlaku na činnosť jednotlivého sudcu.
Dnes sme svedkami, že z parlamentu vychádza čoraz viac zákonov, ktoré pripomínajú bývalé komunistické, a poslanci, ktorí ich schvaľujú, sa čoraz viac začínajú podobať na „papierové hlavy" z filmu Dušana Hanáka (1995) symbolizujúce najhorších predstaviteľov komunistického režimu spred roka 1989.
Možno by som sa zdržal tohto prirovnania, keby sa naše demokratické pomery ďalej nedegradovali a keby sme pri výklade ústavy neuviazli v nedemokratickom skracovaní legislatívneho procesu, ktorým sa popiera naša tradícia efektívnych medzirezortných pripomienkových konaní so širokou odbornou a občianskou diskusiou.
Sudcovia, ktorí sú základným pilierom právneho štátu, pretože prostredníctvom neho chránia demokratické slobody a ľudské práva, musia byť preto schopní takéto zákony adekvátne vykladať a spravodlivo uplatňovať a v prípade ich kolízie s právom Únie aj nepoužiť.
Predpokladá to u nich, že si už osvojili metódy výkladu tohto práva, ktoré používa Súdny dvor a že za jeho účinné presadzovanie, hoci aj pred vnútroštátnym právom, nie sú nijako znepokojovaní a takéto ich rozhodovanie nepodlieha žiadnej cenzúre.
Keďže sa zastrašovanie sudcov s cieľom vyvolávať ich systémovú autocenzúru v snahe zabezpečiť taký výklad a uplatňovanie zákonov, ktoré budú politicky korektné, dostalo už do kritického stavu, Súdna rada, ak nemá úplne stratiť dôveru verejnosti a svoj raison d'être, nemá na výber. Môže sa len v rámci svojich zákonných právomocí plne usilovať o presadzovanie záruk nezávislosti, nestrannosti a neutrality sudcov vo vzťahu k protichodným záujmom účastníkov konania tak, ako to vyžaduje právo Únie.