Milada Horáková a ďalší – organizované zlyhanie vyšetrovacích orgánov, justície a celej spoločnosti – Môže sa história opakovať? Tak sa volá konferencia organizovaná Súdnou radou Slovenskej republiky. Ešte vo februári ju prezentovali aj takto: „Podpredsedníčka súdnej rady Ayše Pružinec Eren nápad s konferenciou privítala. „Je to perfektné," konštatovala najmä so spomínaným pracovným názvom a s otázkou, či sa môže história opakovať. Počas vlád Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora (2020 až 2023) totiž viacerí podľa nej odvážni advokáti hovorili o návrate 50. rokov minulého storočia.

Už len letmý pohľad na mená vystupujúcich stačí, aby človek videl, že ide o dôstojnú udalosť. Pani predsedníčka Kosová, dekan Burda, prokurátor Mezei atď.

Ide o „vedeckú" konferenciu. Ale prečo nie.

V krajine, kde môžu byť viera v plochú zem a šarlatánstvo výťahom k moci (ak teda so sebou prinášajú hlasy znamenajúce beztrestnosť pre kápa a jeho kamarilu), je za vedu možné asi považovať aj zvrátené urážanie skutočného ľudského utrpenia a otáčanie faktov o ťažkých zločinoch komunistického režimu na hlavu.

Veľavážená Súdna rada Slovenskej republiky, odpoveď na otázku z názvu vašej konferencie je jasná. Áno, môže, ak sa slovenská justícia pokloní pred štátnou mocou a bude jej slúžkou. Na to netreba organizovať obskúrne konferencie, opľúvať nevinné obete komunistických zločincov a kriviť dnešnú realitu. Ibaže by ste chceli prispieť k definitívnemu rozkladu právneho štátu, ktorý máte obhajovať.

Ale vlastne to sú všetko také moje taľafatky. Čo sa čudujem, keď konferenciu o Horákovej spoluorganizuje dekan právnickej fakulty Burda, ktorý v minulosti vyznamenal komunistického zločinca Colotku.

Alebo ešte inak. V minulom volebnom období, teda v tom, kde malo dochádzať k tým paralelám s politickými procesmi z 50. rokov, prišlo aj k poslaneckej iniciatíve zmeniť zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu. Na vysvetlenie, tento zákon prijatý v roku 1996, ktorý mal byť kópiou obdobného zákona platného v Českej republike, kde na jeho základe bolo možné stíhať komunistických zločincov, Mečiar s Katarínou Tóthovou upravili tak, aby všetci komunistickí zločinci na Slovensku mohli pokojne spávať. Urobili to prostredníctvo troch slov. Pôvodné znenie „Do premlčacej doby trestných činov sa nezapočítava doba od 25. februára 1948 do 29. decembra 1989, pokiaľ z politických dôvodov nezlučiteľných so základnými zásadami právneho poriadku demokratického štátu nedošlo k právoplatnému odsúdeniu alebo zbaveniu obžaloby", preformulovali nasledovne: „Do premlčacej doby trestných činov, trestnosť ktorých nezanikla, sa nezapočítava doba od 25. februára 1948 do 29. decembra 1989, ak z politických dôvodov nezlučiteľných so základnými zásadami právneho poriadku demokratického štátu nedošlo k právoplatnému odsúdeniu alebo k zbaveniu obžaloby." Vďaka trom slovám, si všetci komunistickí zločinci na Slovensku spokojne odfúkli. Beztrestnosť za spáchané zločiny sa stala súčasťou DNA slovenského práva, teda ak zločin pácha štátna moc...

Ale vráťme sa k tomu pokusu o novelu tejto šialenosti. Poslanci vtedajšej koalície sa pokúsili zákon zas zmeniť vynechaním Mečiarovho genetického trojslovného kódu.

Čuduj sa svete, proti tomuto návrhu vzniesli zásadné pripomienky Generálna prokuratúra SR a Právnická fakulta Univerzity Komenského. „GP SR navrhuje za slová „Do premlčacej doby trestných činov" vložiť čiarku a slová: „trestnosť' ktorých nezanikla", teda doslovné dnešné paragrafové znenie, znemožňujúce akýkoľvek trestný postih, teda zachovať status quo. Pripomienku právnickej fakulty citujem celú: „Uvedená právna úprava absolútne nerešpektuje teóriu trestného práva hmotného a rovnako ani základné práva v demokratickom štáte. V prvom rade, spáchaním trestného činu vzniká medzi páchateľom a štátom hmotno-právny vzťah, ktorého obsahom je, okrem iného, právo štátu udeliť sankciu a na strane druhej povinnosť páchateľa sa uvedenej sankcií podriadiť. Premlčanie trestného stíhania má za následok zánik takéhoto vzťahu, a v tomto prípade ho zákonodarca priamo zo zákona obnovuje, čo je v demokratickej spoločnosti neprípustné. Rovnako si treba uvedomiť, že základná filozofia premlčania je postavená na koncepcii, že plynutím času sa oslabuje záujem štátu na potrestaní páchateľa a posilňuje sa právna istota páchateľa. V tomto prípade však zákonodarca absolútne búra princíp právnej istoty."

Konštatovanie autora či autorov tejto pripomienky sa javí ako mimoriadny protiklad s niekdajším Nálezom Ústavného súdu ČR: „Právna istota páchateľov je však zdrojom právnej neistoty pre občanov (a naopak). V konkurencii týchto dvoch typov istoty Ústavný súd uprednostňuje právnu istotu občianskej spoločnosti, ktorá zodpovedá myšlienke právneho štátu. Opačný postup by znamenal, že režim totalitnej diktatúry by získal osvedčenie o právnom štáte a tým aj nebezpečný signál do budúcnosti: dôkaz, že zločin sa môže stať beztrestným, ak sa vykonáva masovo, organizovane, dlhodobo a pod ochranou organizácie, ktorá sa zmocnila štátu."

Novela skončila neúspechom, komunistickí zločinci môžu ďalej spokojne spávať a ostatní zločinci majú jasný vzor. Smer beztrestnosť. Ale aspoň vidno, že máme právnych expertov, pre ktorých je spravodlivosť alfou aj omegou. Ako povedal jeden môj český kolega, keď som mu o konferencii hovoril. Poznáš pieseň Calvera od Pavla Dobeša? Pre neznalých ako ja. Pustite si ju, má super refrén:

„Jó, kdybych měl v rukou justici

A malou policejní stanici

V rukavičkách bych chodil po kraji

Jednou tam a jednou sem

Pomalu bych vydrancoval celou zem"