pravda.sk | Michal Horský
Ústava - realita či fikcia? Základný pilier našej spoločnosti v týchto dňoch slávi 30. výročie svojho vzniku. Je to preto príležitosť pripomenúť si jej podstatu a význam. Ten totiž nie je samozrejmosťou.
Navonok sa ústava javí sebavedome a jednoznačne. Je hlavným pilierom právneho poriadku, mantinelom politických aktérov a zároveň garantom našich práv a slobôd. Jej autorita je na prvý pohľad nespochybniteľná. Je to však skutočne tak?
Čaro ústavy paradoxne spočíva v tom, že je vo svojej podstate fikciou. Práva a povinnosti, ktoré definuje, nemožno uchopiť – sú nehmotným príbehom, ktorý funguje len vtedy, ak v neho spoločne veríme. Ústava je preto stelesnením kolektívnej fikcie, príbehu o spoločenskej zmluve zamedzujúcej chaosu, v ktorom je človek človeku vlkom. Práve v tom spočívajú jej výhody, ale aj riziká.
Na jednej strane upevňuje naše presvedčenie, že v nej uvedené práva sú garantované aj v realite. Na druhej strane sú to však vždy (obyčajní) ľudia, ktorí musia jej ducha pretavovať v skutočnosť. A história nám opakovane ukázala, že ak sa kadejakým autoritárom zachce, môžu jej obsah nielen ignorovať, ale aj popierať.
Ústava je stelesnením kolektívnej fikcie, príbehu o spoločenskej zmluve zamedzujúcej chaosu, v ktorom je človek človeku vlkom. Práve v tom spočívajú jej výhody, ale aj riziká.
Ak však tieto hlasy opakovane počuť v parlamente či na verejných fórach, opak je práve vďaka ústavným garanciám pravdou. Okrem toho, ak tí, ktorí trávia spoločnosť korupciou, sú aj naozaj stíhaní, je to opäť dôkaz, že právo si plní svoju ústavou podmienenú rolu. Zároveň to však poukazuje aj na to, že jeho životaschopnosť spočíva vo viere v príbeh, ktorú opakovanou demagógiou možno efektívne podkopávať. A aj v tom spočívajú hrozby pre našu spoločnosť.
Nie sú však jediné. Auru ústavy narúšajú aj jej pričasté zmeny. To neznamená, že ústava by mala byť nemenná – závisí od povahy a miery zmien. Napríklad jej najvýznamnejšia novelizácia na prelome tisícročí nás väčšmi posunula k Západu vstupom do Európskej únie a NATO.
Ústavu však poznačili i napochytré zmeny, ktorými si z nej politici robili trhací kalendár politického obchodu. Príkladom je nedomyslená úprava kompetencií vlády v demisii v roku 2011 po páde Radičovej kabinetu. Alebo Krajniakova dôchodková reforma z roku 2020 v podobe prílepku k justičnej reforme. Aj tieto príklady môžu byť dobrým argumentom do diskusie o možnom zvýšení kvóra na jej novelizáciu. V každom prípade sprísnenie podmienok jej úprav v skrátenom legislatívnom konaní by jej zrejme neuškodilo.
Naša ústava má 30 rokov, no korene jej príbehu sú hlbšie. Hodnoty slobody, rovnosti, demokracie či ochrany menšín sú v našej civilizačnej DNA. Nemali by sme sa však zabúdať, že nie sú samozrejmosťou. Ale príbehom, ktorý je nevyhnutné si stále pripomínať. V dôsledku zápalu každodenného politického boja sa totiž ľahko a potichu môže stať minulosťou.