Sudca je podľa ústavy osobou, ktorá má poskytovať a garantovať súdnu ochranu nezávislým výkonom svojej funkcie. A pre  nezávislosť sudcu je nevyhnutné, aby štát v odôvodnených prípadoch zabezpečil jeho  ochranu. Ak sa sudca ocitne v situácii, že je bezdôvodne ohrozené jeho postavenie sudcu a žiadny orgán štátu mu neposkytne ochranu, tým momentom sa končí aj jeho  nezávislé postavenie. Tak ako sudca je zodpovedný za riadny výkon svojej funkcie v podmienkach, ktoré mu pre prácu vytvoril štát,  tak sú aj orgány štátu zodpovedné za následky, ak sudcovi neposkytnú potrebnú ochranu.

Už dlhšie vo verejnosti rezonujú viaceré prípady, kedy sa disciplinárne konania voči niektorým sudcom z konkrétnych dôvodov javia ako prostriedok na ich odstránenie z výkonu súdnej moci alebo aspoň na ich vystrašenie a šikanovanie. Sú to napríklad disciplinárne konania proti sudcom Anne Benešovej, Darine Kuchtovej, Milanovi Ružičkovi, Róbertovi Urbanovi. A pribúdajú ďalší, u ktorých sa javí, že ich spoločným menovateľom je kritika súčasného predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady Štefana Harabina, alebo osôb jemu blízkych, alebo ktorí  rozhodujú prípady, na ktorých má Štefan Harabin  záujem.

V čase keď bol Štefan Harabin ministrom spravodlivosti, disciplinárne konania smerovali proti sudcom okresných a krajských súdov, na ktorých mal dosah priamo alebo cez predsedov súdov. Teraz,  keď je vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu, začínajú sa postupne voči sudcom tohto súdu. A to spôsobom, ktorý nikoho nemôže nechať v pochybnostiach, že ide  o revanš a osobnú pomstu, a má ďaleko od objektívneho trestania sudcu za zavinené pochybenia v jeho práci. U sudcov Najvyššieho súdu je pritom obzvlášť dôležité veľmi starostlivo  a zodpovedne zvážiť, či sú splnené podmienky na ich disciplinárny postih, pretože predstavujú sudcovskú elitu,  väčšinou v súdnictve odpracovali dlhé roky a zasluhujú si primeranú úctu. Disciplinárne konanie by malo byť úplne krajné opatrenie, kedy iné formy postihu alebo opatrenia nesplnili účel.

Ako príklad úplného popretia týchto zásad, ktoré by mali byť v právnom štáte samozrejmosťou, uvádzame tento prípad:

Dlhoročný sudca Najvyššieho súdu Juraj Majchrák, s povesťou vynikajúceho právnika, ktorého nespočetné rozhodnutia boli zverejnené ako judikáty Najvyššieho súdu, ktorý sa výrazne podieľal na tvorbe najvýznamnejších sudcovských zákonov, vrátane Ústavy, ktorému nikdy neboli vytknuté žiadne nedostatky v práci, bývalý podpredseda Najvyššieho súdu a dlhoročný prezident Združenia sudcov Slovenska, sa pri čítaní dennej tlače dozvie, že predseda Najvyššieho súdu na neho podal návrh na začatie disciplinárneho konania za  prieťahy v dvoch trestných veciach a navrhuje ho rovno odvolať z funkcie sudcu. Túto informáciu dostane takouto formou bez toho:

• aby mu niekto oficiálne oznámil, že v jeho súdnom oddelení je vykonávaná kontrola plynulosti konania,
• bez toho, aby ho niekto oboznámil s výsledkom kontroly a umožnil mu vyjadriť sa k nemu,
• bez toho, aby bolo zisťované, či v rozhodujúcom čase vzhľadom na jeho zaťaženosť inými, hlavne väzobnými a skupinovými trestnými vecami veľkého rozsahu, bolo objektívne v jeho možnostiach  konať bezprieťahovo v ostatných pridelených veciach,
• bez toho, aby vedel, konkrétne, v ktorých veciach mal zavinene spôsobiť prieťahy v konaní,
• bez toho, aby bola zachovaná aspoň elementárna slušnosť, a predseda súdu by podanie disciplinárneho návrhu s ním osobne prejednal, najmä keď mu navrhuje najťažší trest znamenajúci koniec jeho sudcovskej kariéry.

Zákon garantuje aj osobám podozrivým zo spáchania trestného činu, aby najprv dostali možnosť sa k podozreniu vyjadriť a až potom sa voči nim začne konať. Zákon garantuje aj osobám, ktorým bolo dokázané, že sa dopustili trestného činu, že sú najprv trestané miernejšími druhmi trestov a k tým najprísnejším sankciám sa pristupuje až po viacnásobnej recidíve alebo pri mimoriadne ťažkých zločinoch. V našich podmienkach  podľa Štefana Harabina sudca takéto práva nemá. Všetko prebieha za chrbtom sudcu a ten  je nútený cez administratívnych pracovníkov zisťovať, či skutočne bol na neho podaný návrh na disciplinárne stíhanie alebo je to len novinársky výmysel.  Jeho sudcovská realita je taká, že musí ďalej zvládať nápor rozsiahlych ťažkých trestných vecí s perspektívou, že kedykoľvek môže ako sudca skončiť. Je spochybnená celá jeho doterajšia práca, je existenčne ohrozený. Jeho nezávislosť sa skončila. Ak ide navyše o sudcu Najvyššieho súdu, je to o to viac smutnejšie a zarážajúcejšie.

Aj keď s konečnou platnosťou o vine a treste sudcu rozhodne disciplinárny súd a nie Štefan Harabin, už tento samotný postup a návrh najťažšieho trestu je vážnym ohrozením sudcovskej nezávislosti. Neprimeranosť, tvrdosť, popretie najzákladnejších zásad slušnosti a úcty k osobe sudcu vedú k jedinému záveru, že tento prípad je jasným dôkazom o zneužívaní disciplinárnych konaní na odstraňovanie nepohodlných sudcov. Je popretím ústavného ustanovenia, podľa ktorého sudcu môže z funkcie odvolať prezident republiky len za činy, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu. Je len náhoda, že sudca Juraj Majchrák patrí k známym kritikom osoby Štefana Harabina?

Dvojaký meter používaný voči sudcom sa markantne prejavuje aj v ďalších konkrétnych prípadoch, keď za rovnaké disciplinárne previnenie sa jedným navrhuje odvolanie z funkcie sudcu a voči druhým sa disciplinárne konanie ani nezačne, alebo sa skončí len symbolickým trestom. Navyše niektorých z nich Štefan Harabin dokonca vymenoval do funkcií štátnej správy súdov. Spomeňme napríklad disciplinárne konanie za zákaz nahrávania priebehu súdneho pojednávania voči sudkyni Anne Benešovej, ktorej sa navrhol najprísnejší trest odvolania z funkcie sudcu a od júla 2008 má pozastavený výkon funkcie. Naproti tomu sudcu Petra Lukáča, ktorý bol uznaný vinným za rovnaké disciplinárne previnenie, avšak bolo upustené od jeho potrestania, Štefan Harabin vymenoval do funkcie predsedu okresného súdu. Za rovnaké disciplinárne previnenie bolo sudkyni Viere Kováčovej uložené len napomenutie a voči sudkyni Monike Koščovej sa disciplinárne konanie ani nezačalo. Je len náhoda alebo príčina, že práve najviac postihnutá sudkyňa Anna Benešová rozhodovala v čase pozastavenia jej funkcie veci, v ktorých bol Štefan Harabin osobne účastníkom konania?

Disciplinárne konania však nie sú len jedinou silnou zbraňou proti nepohodlným sudcom. Veľmi účinné sú aj také zmeny rozvrhu práce, kedy sa sudcovia dlhoročne špecializovaní na určitý druh súdnej agendy zo dňa na deň preložia do iného kolégia s úplne inou agendou, ktorú odborne neovládajú, a potom sa len čaká na chyby, ktorých sa zákonite môžu skôr alebo neskôr dopustiť. A sudca, ovládaný strachom zo svojej neodbornosti, v tomto okamihu stráca svoju nezávislosť.

Práve zmeny rozvrhu práce pripravené Štefanom Harabinom na Najvyššom súde boli príčinou, že piati členovia Sudcovskej rady Najvyššieho súdu sa vzdali svojich funkcií. Ďalším signálom, že na Najvyššom súde je vážna a vyhrotená situácia, je skutočnosť, že plénum sudcov nezvolilo na augustovom zasadnutí nových navrhnutých členov do sudcovskej rady, ktorí ich mali nahradiť. Znamená to, že všetky zmeny rozvrhu práce bude musieť Štefan Harabin prerokovať s celým plénom sudcov Najvyššieho súdu, pretože sudcovská rada je nefunkčná.

V podmienkach súčasného výkonu súdnej moci nastala situácia, kedy sa sudca, ktorý sa stal z nejakého dôvodu pre Štefana Harabina a osobám jemu blízkym nepohodlným, môže objektívne cítiť bezmocný a bez ochrany. Stačí zhrnúť základné fakty:

• Štefan Harabin ako predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady cez svoje funkcie tieto inštitúcie ovláda,
• Súdna rada volí sudcov disciplinárnych súdov, ktorí rozhodujú okrem iného aj o návrhoch Štefana Harabina ako predsedu Najvyššieho súdu na disciplinárny postih sudcov Najvyššieho súdu,
• Súčasná ministerka spravodlivosti je blízka spolupracovníčka a spolužiačka Štefana Harabina, ktorá bola do tejto funkcie menovaná práve na jeho návrh. Minister spravodlivosti menuje a odvoláva predsedov okresných a krajských súdov, ktorí majú právomoc  podávať disciplinárne návrhy na sudcov okresných a krajských súdov,  a navyše rozhodujú o mnohých dôležitých statusových veciach sudcov na súde,
• Súdna rada nemusí žiadnym spôsobom odôvodniť svoje personálne rozhodnutia voči sudcom, čo znamená jej netransparentné rozhodovanie a dôvodné pochybnosti, že v mnohých prípadoch rozhoduje podľa objednávky Štefana Harabina,
• Sudcovské rady sú orgány zložené zo sudcov, ktorí sú na konkrétnom súde rovnako závislí na osobe predsedu súdu ako ostatní sudcovia a majú tak osobné dôvody nedostať sa s ním do konfliktu.

Tento otvorený list Vám píšeme ako vážne upozornenie a žiadosť, aby ste sa s naznačenými problémami zaoberali. Dotknutí sudcovia sa bránia a budú sa brániť. Robia to transparentne a verejne. Súčasný stav už presiahol rámec jednotlivých disciplinárnych konaní, stal sa celospoločenským problémom s medzinárodným dosahom, o ktorom sa dlhodobo verejne hovorí. Zatiaľ bez odozvy. Nezávislosť sudcu však nie je právom sudcu, ale ústavne garantovaným právom občana a základom právneho štátu.

V Bratislave 2.9.2009

Sudcovia:
Peter Paluda
Juraj Kliment
Milan Karabín
Elena Berthotyová
Miroslav Gavalec
Eva Hudobová
Anna Elexová
Zuzana Ďurišová
Igor Belko
Jozef Kandera
Katarína Javorčíková
Anton Jaček
Dušan Čimo
Milan Trylč
Ján Hrubala