Keď som pred tromi mesiacmi zvažovala, či sa ako sudca môžem verejne vyjadriť k pomerom v justícii a či mám verejne vyjadriť obavy o výkon spravodlivosti do budúcna, netušila som, že udalosti budú mať taký rýchly spád:

• rozbehli sa ďaľšie disciplinárne konania voči sudcom, ktorých názory nie sú zhodné s názormi ministra spravodlivosti Štefana Harabina;
• ešte v tom týždni, ako bol môj príspevok uverejnený (23.2.2009 v  č. 8/2009), bola predložená do pripomienkového konania novela justičných zákonov, ktorá by vlastne znamenala zásadnú systémovú zmenu riadenia a fungovania súdnej moci;
• o mesiac už bola novela v parlamente a ak všetko pôjde podľa plánu, môže sa stať, že do štyroch mesiacov od zverejnenia mojich obáv o osud justície budeme mať nielen schválené zákony ale aj zvoleného predsedu Njavyššieho súdu (voľba plánovaná na 22.6.) – a proces premeny justície  na jeho obraz bude dovŕšený.

Takéto tempo navodzuje úvahy, že Štefan Harabin si  tento scenár veľmi dôkladne pripravoval  pravdepodobne už od r. 2003, ako  nebol opätovne zvolený za predsedu Najvyššieho súdu a  už nič nenechal náhode: keď dostal ponuku politickej  strany, neodolal pokušeniu a vymenil pozíciu nezávislého a nestranného sudcu  za politickú funkciu ministra - - a možno aj tú funkciu ministra prijal preto,  aby mu umožnila ovplyvňovať dianie v záujme naplnenia tohto scenára... Aj na poste ministra  neustále zdôrazňoval, že je sudca a zdá sa, že  obidve tieto pozície dokonale využil na to, aby si pripravil pôdu na veľkolepý návrat do talára v najvyššej možnej funkcii a to ešte aj s kompetenciami ministra. V politickej pozícii ministra sa samozrejme tváril, že realizuje  vládny program, ale medzi sudcami sa tváril, že všetko, čo robí, robí vlastne pre sudcov.  Podarilo sa mu dosiahnuť, že aj súdne orgány - ktoré sme si s nádejou budovania nezávislosti justície etablovali a ktoré by mu ako nositeľovi výkonnej moci mali v systéme trojdelenia štátnej moci  legitímne  vytvárať  brzdy a páky - boli vlastne stvorené na jeho obraz (takže konajú v zhode).  Štefan Harabin so svojimi najbližšími  sa prejavil  ako veľmi „šikovný  právnik“  a keď to všetko vyjde tak, ako sa zdá byť  pripravené,  „za zásluhy o výstavbu sudcokracie“ si predsa zaslúži, aby jej aj šéfoval!  Nečudovala by som sa, keby  v jeho réžii bola aj samotná voľba predsedu Najvyššieho súdu s dvoma kandidátmi – veď predsa žijeme v demokracii!

To všetko ma napadlo pod vplyvom udalostí, ktoré sa v tom poslednom období zbehli. Dlhoročné úsilie Štefana Harabina vrcholí a medzi sudcami si preň dokonale pripravil pôdu, keď pri každej príležitosti pred nimi neustále zdôrazňoval, že je jedným z nich, vymenúval, čo pre sudcov vybavil  a v záujme získavania ich podpory  brnkal aj  na strunu  takých negatívnych vlastností, ako je závisť a ješitnosť (veď aj sudcovia sú len ľudia). Každý názor, ktorý bol iný ako jeho názor, označoval za politikárčenie, ktoré v súdnictve nestrpí a každého, kto sa ho nebodaj odvážil prezentovať, ostro umlčal. A sudcovia mu to všetko trestuhodne dovolili. Aj tí, ktorí s ním, s jeho spôsobmi a štýlom komunikácie  z hĺbky duše nesúhlasili, mlčali, pretože nemali chuť byť pranierovaní. Môže sa sta,ť, že za to budeme  všetci  platiť krutú daň, pretože v prostredí justície skutočne vyznieva hrozivo predstava, že  scenár  je pripravený a výsledok vopred známy.

Až  teraz, keď jeho  víťazstvo môže byť  na dosah ruky,  si aspoň  pár sudcov dovolilo verejne vystúpiť proti týmto praktikám.. Obávajú sa totiž, že napokon dospejeme do štádia, keď bude nutné chrániť nezávislosť radových sudcov pred súdnou mocou. To, čo na ich adresu dokázal minister/sudca  Harabin predviesť na stretnutiach so sudcami v Bratislave, v Banskej Bystrici a v Košiciach, je hanebné, ponižujúce a nehodné ministra i sudcu. A v  tejto situácii, keď sa uchádza o najvyšší post v justícii s takými právomocami, aké vyplývajú z pripravených noviel zákonov, je to aj znepokojujúce, lebo sa nedá  očakávať, že on  by  funkciu predsedu Najvyššieho súdu a predsedu Súdnej rady vykonával inak, ako vykonáva funkciu ministra. Takže sú obavy, že dôveryhodnosť justície, ktorá je už aj dnes nízka,  bude klesať ďalej ...

Chce sa mi  veriť, že pod vplyvom posledných udalostí si to uvedomujú aj členovia Súdnej rady. Tomu najhoršiemu scenáru pre justíciu ešte majú šancu predísť – veď majú ešte aj druhého kandidáta na najvyšší post v súdnictve: sudkyňa Eva Babiaková ako kandidátka na predsedu Najvyššieho súdu síce dostala podporu len jednej sudcovskej rady – ale je to sudcovská rada toho súdu, o predsedu ktorého ide. Okrem toho dostala menovitú podporu viac sudcov  tohto súdu ako  Štefan Harabin. A to tiež o niečom hovorí. On síce dostal hromadnú podporu sudcovských rád okresných a krajských súdov – ale to je podpora viacmenej anonymná: tam, kde neboli zvolané pléna súdov (a to je väčšina),  sú pod ňou podpísaní len predsedovia sudcovských rád  a nie konkrétni sudcovia.  Sudcov sa na názor zrejme ani nepýtali. Aspoň mňa sa nikto nepýtal. Napokon načo - môj názor už bol známy, pretože som ho verejne prezentovala na stretnutí ministra so sudcami košického kraja, keď som pána ministra požiadala, aby odolal pokušeniu kandidovať na post predsedu Najvyššieho súdu, ak mu naozaj záleží na dobrom mene justície. Nech aspoň začas robí radového sudcu – veď byť čestným, pracovitým, spravodlivým, nestranným a nezávislým sudcom nie je málo. Moja žiadosť však  vyslyšaná nebola.

Aj týmto spôsobom sa teda dištancujem od podpory, ktorej sa  Štefanovi Harabinovi  dostalo od Sudcovskej rady Krajského súdu v Košiciach vlastne aj v mojom mene. Ja podporujem kandidátku Evu Babiakovú, pretože som presvedčená, že ona môže prispieť k zmene, ktorú slovenské súdnictvo tak veľmi potrebuje.


JUDr. Ľudmila Babjaková
sudkyňa Krajského súdu v Košiciach