Skupina 15 sudcov listom zo dňa 2.9.2009 upozornila najvyšších ústavných činiteľov na disciplinárne konania sudcov, ktoré sa javia ako účelové na odstránenie niektorých sudcov z výkonu súdnictva alebo ich zastrašovanie a šikanovanie. Pravdivosť tvrdení v liste plne potvrdili ďalšie disciplinárne stíhania sudcov, ktoré nasledovali po jeho zverejnení. Sudcovi Najvyššieho súdu Petrovi Paludovi bol pozastavený výkon funkcie sudcu za to, že podal na predsedu Najvyššieho súdu trestné oznámenie. Sudkyni Okresného súdu v Banskej Bystrici Jane Dubovcovej bol pozastavený výkon funkcie za jej kritické názory na justíciu a osobu predsedu Najvyššieho súdu.
Obom je navrhnutý najprísnejší disciplinárny trest odvolanie z funkcie sudcu. Ide o obdobné prípady ako disciplinárne stíhanie sudkyne Dariny Kuchtovej za jej svedeckú výpoveď v trestnom konaní, ako disciplinárne stíhanie sudkyne Anny Benešovej s návrhom na jej odvolanie z funkcie sudcu s pozastaveným výkonom funkcie za údajné neumožnenie nahrávania priebehu pojednávania, a ďalšie prípady uvedené v otvorenom liste.
Existujúci systém slovenského súdnictva umožňuje koncentráciu moci na úrovni jeho najvyšších orgánov a pri rozhodovaní o dôležitých personálnych otázkach sudcov sa najvyšší predstavitelia dostávajú do konfliktu záujmov. Podľa Ústavy Slovenskej republiky je predseda Najvyššieho súdu súčasne aj predsedom Súdnej rady. Ak sa ako predseda Najvyššieho súdu rozhodne dať Súdnej rade návrh na pozastavenie výkonu funkcie sudcovi Najvyššieho súdu, súčasne ako predseda Súdnej rady o svojom návrhu spolurozhoduje s ostatnými členmi Súdnej rady a rozhodnutie o pozastavení funkcie sudcu sám ako predseda Súdnej rady podpisuje. Je tak súčasne "žalobcom aj sudcom v jednej osobe". Tento konflikt záujmov sa naposledy vypuklo prejavil práve v prípade disciplinárne stíhaného sudcu Najvyššieho súdu Petra Paludu, ktorému pozastavenie výkonu funkcie navrhol predseda Najvyššieho súdu a pod rozhodnutie o pozastavení jeho funkcie sa podpísal ako predseda Súdnej rady. Navyše v tomto prípade vystupuje predseda Najvyššieho súdu súčasne aj ako osoba poškodená, pretože sudca Peter Paluda je disciplinárne stíhaný za to, že na neho podal trestné oznámenie.
Okrem predsedu Súdnej rady, ktorý je aj predsedom Najvyššieho súdu, sú v Súdnej rade aj ďalší členovia, ktorí sú súčasne aj predsedami krajských alebo okresných súdov. Ako predsedovia súdov majú právo podávať na sudcov návrhy na disciplinárne stíhanie, o ktorých rozhodujú s konečnou platnosťou disciplinárne súdy. Členov disciplinárnych súdov však volí práve Súdna rada, čím nastáva absurdná situácia, keď "žalobca sám rozhoduje kto bude sudca". Ku konfliktu záujmov dochádza aj v prípadoch kedy predsedovia súdov, ktorí sú súčasne aj členmi Súdnej rady, podajú na sudcu návrh na disciplinárne stíhanie a minister spravodlivosti mu v súvislosti s týmto disciplinárnym previnením pozastaví aj výkon funkcie. Opätovne je práve Súdna rada orgánom, ktorý rozhodnutie ministra o pozastavení môže zrušiť. Ak sú však jej členmi predsedovia súdov, ktorí návrh na disciplinárne stíhanie sudcu podali, nastáva rovnaká situácia keď je "žalobca súčasne aj sudca".
Podľa Ústavy Slovenskej republiky môže prezident odvolať sudcu z funkcie iba za skutok nezlučiteľný s funkciou sudcu. Takéto skutky zákon o sudcoch taxatívne vymedzuje a iba pre tieto presne vymenované druhy disciplinárnych previnení by mali byť sudcovia odvolateľní zo svojich funkcií. Súčasne iba pre tieto skutky by sa im mal pozastaviť výkon funkcie. Zákon o sudcoch však obsahuje aj ustanovenie, ktoré je v rozpore s Ústavou, a podľa ktorého možno sudcovi uložiť ako disciplinárne opatrenie odvolanie z funkcie sudcu aj za iné menej závažné disciplinárne previnenia. Napriek tomu, že na tento rozpor s Ústavou dotknutí sudcovia viackrát upozorňovali ministra spravodlivosti, predsedu Najvyššieho súdu a Súdnu radu, naďalej pokračujú vo svojej doterajšej praxi. Je tak na ich svojvôli, ktoré disciplinárne previnenie sudcu vyhodnotia ako závažné do tej miery, že je podľa nich potrebné ihneď sudcovi pozastaviť výkon funkcie. Výsledkom sú také prípady disciplinárnych stíhaní sudcov, keď je ako čin nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu posúdené konanie spočívajúce v neumožnení nahrávania priebehu súdneho pojednávania, podanie trestného oznámenia, kritika najvyšších predstaviteľov justície alebo prieťahy v konaní bez dôkazov, či ich sudca zavinil subjektívne alebo vznikli objektívne v dôsledku jeho nadmerného pracovného zaťaženia. Javí sa tak plne odôvodnený záver, že protiústavný stav súčasným najvyšším predstaviteľom slovenskej justície vyhovuje na jeho využívanie proti nepohodlným sudcom a súčasne ako účinná výstraha proti ostatným sudcom.
Súčasný systém všeobecného súdnictva nás opakovane presviedča, že žiadny jeho orgán nemá skutočnú vôľu a záujem poskytnúť v odôvodnených prípadoch sudcom účinnú ochranu. Najvyššie súdne orgány vzhľadom na ich personálnu prepojenosť zjavne rozhodujú v jednej línii, čo dospelo až do štádia kedy sú popreté základné práva sudcu uplatniť svoju obranu. Stalo sa tak v mnohých prípadoch, kedy bol na sudcov podaný návrh na začatie disciplinárneho konania bez toho, aby im najprv bola daná možnosť vyjadriť sa k obvineniam a k výsledkom kontroly v ich súdnom oddelení. V prípade disciplinárneho stíhania sudcu Petra Paludu to dospelo tak ďaleko, že mu bolo doručené rozhodnutie o pozastavení funkcie sudcu, hoci mu nebol doručený ani návrh na začatie disciplinárneho konania a ani nemal možnosť brániť sa na zasadnutí Súdnej rady, na ktorom rozhodla o pozastavení jeho funkcie, hoci to ukladá Rokovací poriadok Súdnej rady.
Súdna rada svoje rozhodnutia v personálnych veciach sudcov žiadnym spôsobom neodôvodňuje, jej rozhodovanie je nepreskúmateľné a netransparentné. Objektívne je tak vytvorený priestor pre jej svojvôľu a súčasne oprávnenú kritiku, v dôsledku čoho pre mnohých Súdna rada v súčasnom zložení stratila dôveryhodnosť. Je len na oprávnených orgánoch, aby veľmi zodpovedne zvážili či nenastal čas na využitie zákonnej možnosti odvolať súčasných členov Súdnej rady, ktorých zvolili alebo vymenovali, či nenastal čas na obmenu zloženia Súdnej rady v záujme obnovy jej autority a dôveryhodnosti.
Sudcovské rady sú orgány zložené zo sudcov, ktorí sú na konkrétnom súde závislí na osobe predsedu súdu a ten je funkčne závislý na ministrovi spravodlivosti. Tak ako ostatní sudcovia aj oni sú v dôležitých personálnych otázkach závislí od rozhodovania Súdnej rady. Členovia sudcovských rád tak majú osobné dôvody nedostať sa so súdnymi funkcionármi do konfliktu, čím strácajú nezávislosť a objektívnosť pri rozhodovaní v prípadoch ak ich sudca požiada o pomoc.
Najsilnejšia stavovská organizácia sudcov Združenie sudcov Slovenska síce vo svojich stanovách deklaruje, že obhajuje záujmy svojich členov a sudcovského stavu, a ochraňuje sudcovskú nezávislosť, ale jej činnosť v posledných rokoch tento hlavný cieľ a úlohu nenapĺňa. Nevyjadruje sa k žiadnym naliehavým problémom, neposkytuje sudcom potrebnú ochranu a je úplne pasívna. Viacerí podpísaní sudcovia, ktorí v súčasnosti ešte stále sú členmi tejto stavovskej organizácie, preto zvažujú vystúpenie a ukončenie svojho členstva.
Spoločnosť oprávnene očakáva od sudcov čo najrýchlejšiu efektívnu ochranu práv a ich vymožiteľnosť. Podľa rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva je vnútornou povinnosťou Slovenskej republiky zorganizovať súdnictvo tak, aby súdy mohli zabezpečiť právo na súdne konanie v primeranej lehote. V súčasnosti zodpovedné orgány štátu nedostatočným spôsobom vytvárajú podmienky pre rýchly, kvalitný a odborný výkon funkcie sudcu a to najmä z hľadiska primeraného počtu vecí pridelených sudcovi na vybavenie. Naďalej pretrvávajú veľké rozdiely v zaťaženosti medzi jednotlivými súdmi a aj medzi sudcami na tom istom súde. Nie sú prijaté žiadne kritériá pre hodnotenie práce sudcov, pre vyhodnotenie za akých podmienok je súd alebo jednotlivý sudca neprimerane zaťažený a objektívne nemôže vybavovať pridelené veci bez prieťahov. Výkon funkcie sudcu pri narastajúcom počte vecí v súdnom oddelení zákonite vedie aj k vysokej pravdepodobnosti výskytu omylov, chýb a nedostatkov v práci sudcov. U nepohodlných sudcov sa tento stav stal aj účinným prostriedkom na ich účelový postih v disciplinárnom konaní. Zákon žiadnym spôsobom nechráni ani odbornú špecializáciu sudcov a tak nie sú zriedkavé prípady, ak sudca dlhoročne sa odborne špecializujúci na určitý druh práva, napríklad na občianske právo, je opatrením predsedu súdu v rozvrhu práce bez jeho súhlasu preložený na úplne iný druh agendy, napríklad správne právo. Je nútený tak rozhodovať veci, ktoré odborne neovláda, a zákon mu negarantuje ani právo na primeraný čas odbornej prípravy na nový druh práce. Alarmujúce je keď k takýmto presunom dochádza na odvolacích súdoch, ktoré vo veciach rozhodujú s konečnou platnosťou. Je tak porušené nielen právo sudcu na primeranú odbornú prípravu, ale aj právo účastníka súdneho konania, aby o jeho veci rozhodol kompetentný a odborne spôsobilý súd. Takéto zmeny rozvrhu práce sú tiež jedným z účinných prostriedkov na šikanovanie nepohodlných sudcov, pretože je reálny predpoklad, že sudca odborne neovládajúci pridelenú agendu sa dopustí chýb a nezvládne veci vybaviť v primeranom čase.
Autorita sudcov a úcta k súdom v podmienkach Slovenskej republiky je veľmi nízka a má klesajúcu tendenciu. Verejne sa hovorí, že v niektorých konaniach rozhodnutie súdu nie je závislé od jeho predmetu a výsledku dokazovania, ale od toho kto je účastníkom konania. Verejne sa poukazuje napríklad na súdne rozhodnutia, ktoré priznali vysokým štátnym funkcionárom neprimerane veľké náhrady za nemajetkovú ujmu vo veciach na ochranu osobnosti, najmä v porovnaní s priznávanými náhradami za ťažké poškodenia na zdraví alebo stratu blízkej osoby. Je však objektívne nezávislý taký sudca, ktorý rozhoduje spor, v ktorom je jednou stranou napríklad minister spravodlivosti alebo predseda Súdnej rady s vedomím, že tento účastník má v rukách všetky zákonné prostriedky na to, aby veľmi rýchlo ukončil jeho sudcovskú kariéru?
Verejne sa hovorí o rodinkárstve vo výberových konaniach na voľné miesta sudcov, ale aj vyšších súdnych úradníkov a justičných čakateľov, hovorí sa o "vopred vybavených výberových konaniach" na postup sudcov na súd vyššieho stupňa. Vážnosti a úcte k súdom nepridávajú ani dehonestujúce hodnotenia sudcov z úst najvyšších predstaviteľov justície, keď sú napríklad verejne označovaní ako "leniví sudcovia" bez relevantných dôkazov a argumentov, alebo keď sú sudcovia, ktorí nájdu odvahu na kritiku pomerov v justícii označovaní ako tí "čo len politikárčia a nič nerobia". V súvislosti s medializovanými informáciami týkajúcimi sa súdnictva je sudcami dlhodobo kritizovaný aj monitoring tlače spracovávaný Ministerstvom spravodlivosti, v ktorom sú uvádzané takmer výlučne len správy, ktoré nie sú kritické k súčasným najvyšším súdnym funkcionárom.