|Daniela Baranová

Zvoní telefón, pozriem na displej, neznáme mobilné číslo, zdvihnem a poviem obvyklé Dobrý deň, počúvam. Čoskoro ale zistím, že to nie je strana sporu, ktorá niečomu v predvolaní nerozumie alebo advokát ubezpečujúci sa, či mi došla žiadosť o odročenie pojednávania. Vy ste tá sudkyňa Baranová? Tá čo píše tie fejtóny? pýta sa mužský hlas akoby zároveň niečo jedol. Áno, a vy ste...? pýtam sa zase ja. Po krátkom tichu sa ozve: No, váš kolega. Na moje - Prepáčte, prepočula som meno.... povie ešte stále tým istým hlasom, akoby mal niečo v ústach -  meno, ktoré nepoznám. Prepáčte kolega, a z ktorého súdu ste? Zase krátke ticho a potom odpoveď: A prečo toľko vyzvedáte? Ja zase: Prepáčte, ale to vy voláte mne do práce, tak chcem vedieť kto a prečo mi volá,  či? Už som trochu v rozpakoch.

Neznámy pokračuje: No veď som povedal, že som váš kolega a ide o tie fejtóny. Kapitulujem, o chvíľu idem pojednávať. A čo je s tými fejtónmi? pýtam sa. V telefóne sa najskôr ozve odfrknutie a potom trochu rozhorčené: Nesúhlasím s nimi a vôbec sa mi nepáčia. Aha, poviem si v duchu, už je to tu,  a pokračujem: Je to vaše právo, vravím,  akoby už som bola na pojednávaní. Ale predsa mi nedá. A čo sa vám na nich nepáči?  Môžete byť konkrétnejší? Krátke hmkanie vystrieda odpoveď: No napríklad ako píšete, že ste rada, že ste zaparkovali na dvore súdu . No...a čo vám na tom vadí? Nerozumiem, rozpamätávam sa na ten fejtón., to je ten úplne prvý. Odpoveď ma prekvapí: A viete, koľko ľudí musí hlavne vo veľkých mestách parkovať za drahé peniaze? Čo by tí dali za parkovisko vedľa práce a zadarmo! A vy sa ešte sťažujete! Keby ste chodili na siedmu, tak by ste ten problém určite nemali. Vidí sa mi to čudné, taký povedala by som až nesudcovský slovník a vôbec.... a tak oponujem: To je mi ľúto, kolega, nevedela som, že niekde sudcovia nemajú zadarmo parkovisko pri práci. A z ktorého to súdu ste? Zase vyzvedáte! ozve sa rozhorčený hlas. Prekvapí ma to, ale nedám sa. A čo sa vám ešte nepáči? Akosi smelšie hlas pokračuje: A klamete! V tom parlamente žiaden taký zákon o súdnych lobistoch neprejednávali! Odpoveď ma posadí na stoličku. To ten druhý fejtón o tom, že parlament schvaľuje zákon o súdnych lobistoch.  Počujem sa ako hovorím: Kolega, to je fejtón! Fejtón nie je realita, len opisuje humornou formou niektoré nežiadúce javy. Na lepšiu poučku si v tej chvíli bohužiaľ nespomeniem. Ale parafrázujúc svojho obľúbeného satirika mu milšie hovorím: Kolega, humor je liek, niekedy horký, ale lieči. Nezabralo to.

Humor!...počujem ho odgrgnúť v telefóne. A to musíte byť taká pichľavá?! Chytím sa toho a hovorím: No injekcia s liečivým roztokom, je tiež pichľavá. Ale liek sa tak najskôr dostane do krvi. Chvíľu zase ticho, ale zbytočne sa teším, že som ho presvedčila.

A to ako špehujete v justičnej akadémii a počúvate za zatvorenými dverami, to je slušné?! To sa patrí na sudkyňu?! Siaham po pohári s vodou, aby som znela rázne. Kolega, ešte raz vám opakujem, situácie opisované vo fejtónoch nie sú skutočné, ale také vymyslené, aby...nenechá ma dokončiť.

 Aha! Tak vy nielen klamete, ale si aj vymýšľate! Myslel som si to, dodáva víťazne. Strácam trpezlivosť. Kolega, ak ešte niečomu nerozumiete v mojich fejtónoch, tak mi to radšej napíšte, ale slušne, prečítam, slušne odpoviem. 

Nerozumiem, opakuje po mne, zvýšeným hlasom: Prečo ste tak naložili tomu sudcovi, že Zhŕňajova nevesta!  No, dobre, poviem si v duchu ... Keď ste to spomenuli, dodám, tak naložil sebe aj nám a to poriadnej hanby....a spomeniem si na sociálne cítenie kolegu a apelujem na to: A viete, koľko ľudí žije na Slovensku len zo svojho platu a dôchodku? Ako im asi je, keď sa také niečo zistí a počujú o tom v médiách? Ak si myslím, že skončil, nemôžem byť ďalej od pravdy. 

Nasleduje ďalšia výčitka akoby ju čítal z papiera: A je to etické, ak takto posmešne píšete o tých ako hovoríte nežiadúcich javoch v súdnictve, ak ste sudkyňa? Nepodrývate tým dôveryhodnosť súdnictva?

To je už aj na mňa priveľa a spustím: Kolega, žijeme v demokracii a nie v totalite, našťastie. Rešpektujem, že satira má svoje hranice, medzi ktoré slušný svet považuje napríklad farbu pleti, pohlavie - rod, zdravotný stav alebo náboženské presvedčenie. Ak som sa v tých fejtónoch dotkla vašej farby pleti, pohlavia, rodu alebo zdravotného stavu, čoho si nie som vedomá,  tak sa vám ospravedlňujem. Ale ak za božstvo považujete svoju príslušnosť k sudcovskému stavu, tak takí sudcovia veľmi dôveryhodnosti súdnictva nenapomáhajú ....preruší ma spontánny vzdych: Som si mohol myslieť. Vy sudcovia sa zo všetkého viete vyvliecť! Chytám sa poslednej vety - Ako že vy sudcovia? Vraveli ste, že ste kolega! V telefóne sa ozvalo cvaknutie a zmĺkol. Moje tušenie sa potvrdilo. Ale kto to vlastne bol?! Kto to vlastne bol?!

Počujem odpoveď: Nikto tu nebol, pani doktorka, priniesla som vám spisy, už je päť hodín, odchádzam. Neveriacky pozerám na asistentku.

Tá sa s milým úsmevom ospravedlňuje: Ťažké pojednávania, že? Volala som vám, ale ste nebrali. Mala som pred chvíľou taký čudný telefonát, odpovedám. Telefonát? ....neveriacky pozrie. Radšej už nič nehovorím.