Sedím v parlamente na balkóne a sledujem schôdzu, na ktorej prudko gestikulujúc reční mladý sympatický poslanec, ktorého tvár, ale ani meno mi nič nehovoria. Hrdo hovorí, že poslanci naprieč politickým spektrom preukázali ľudu tak potrebnú jednotu a nielen po večeroch spoločne vypracovali, ale aj podali návrh na doplnenie práve prejednávaného vládneho zákona o lobingu. Pomyslím si, že už len ten zákon nám tu chýbal, ale zbystrím pozornosť a započúvam sa do krásnej slovenčiny hovorcu - pripomína mi herca z nemocničného seriálu. Potlačím nutkanie pozrieť do mobilu, či predsa...
Ale dole rečník pokračuje, nech mi niečo neujde. Rozkročí sa za pultom a zdvihnutou hlavou oznamuje, že skupinka poslancov prišla na geniálnu myšlienku zakotviť do zákona o lobingu aj súdneho lobistu, ktorý by mal pôsobiť v súdnictve. Hovorí o sile charakterov, ktorú museli prejaviť odmietnutím úvah o prebratí systému lobingu z niektorých vyspelých demokratických krajín, kde tento inštitút ešte nemajú. Rečník sa za pultom vystrie a pridáva, že je načase ukázať svetu, že aj my na Slovensku vieme niečo nové a progresívne pre demokraciu a súdnu moc vymyslieť a svetu ponúknuť. Málinko sa šibalsky usmeje a pokračuje, že sa zároveň tým zabijú tri muchy jednou ranou.
Opatrne s takými prirovnaniami v takom čase! V duchu ho varujem. Ale jeho plamenná reč pokračuje. Po prvé, využijú sa kapacity štátnych právnických fakúlt, ktoré dlhodobo zápasia s nedostatkom študentov práva, po druhé, zaplní sa medzera po bývalých súdnych vybavovačoch, ktorých nekvalitná a nekompetentná práca mnohým vyniesla trestné stíhania za korupciu., a s naširoko rozpätými rukami zdôrazní, že po tretie, a nadšene sa rozžiari - skvalitní a zefektívni sa celý systém súdnictva, lebo sa nastolí - tak prepotrebná právna istota.
V parlamente to od nadšenia zašumí tiež, je to nákazlivé, a aj ktosi z balkóna, ktorý sa zaplnil, mu zamáva. Mne začína byť akosi horúco, asi veľmi nešetria...
Mladý poslanec zápalisto vysvetľuje, že každý občan od krajného východu po krajný západ, od severu po juh, bude mať istotu, že ak bude chcieť čokoľvek na súde vybaviť, od skoršieho termínu po priaznivé rozhodnutie, a obráti sa na súdneho lobistu, budú mu za jeho peniaze (sadzobník bude prílohou zákona) poskytnuté kvalitné právne služby. Nebude teda musieť zháňať a doplácať na osoby neznalé práva, ani kompetentných osôb, a popritom - na slovenskej právnickej fakulte vyštudovaný súdny lobista - bude tým najlepším príspevkom aj k vyššej dôveryhodnosti súdnictva. Viacero poslankýň a poslancov mu v stoji zatlieska. Standing ovation nemá konca.
Keď sa atmosféra utíši, rečník sa s vážnou tvárou prihovorí a to ... k sudcom. Mierne sa na balkóne prikrčím, ale nikto si ma nevšíma. Každý s otvorenými ústami počúva rečníka, ktorý verí, že sa tomu potešia aj preto, lebo sa im pomôže... Nahnem sa dopredu, možno že zle počujem...tvrdí, že je mu známe, že sudcovia sú dennodenne atakovaní prosbami o skorší termín, vydanie plaťáku alebo priaznivejšieho rozhodnutia, zmiernenie trestu či zákazu činnosti od kuchárky z materskej škôlky, syna/vnuka, poštárky, či vodiča trolejbusu, s ktorým cestujú každý deň do práce..... a stáva sa, že odmietnu, lebo aj takí sú.
Celá zmeraviem, odkiaľ to všetko tak detailne pozná?! Aj on číta sudcovský interný kanál?! Takí sudcovia potom podľa neho vytvárajú vo verejnosti nielen pocit nedôvery v súdny systém, ale častokrát vystavujú seba aj kolegov mnohým nepríjemnostiam od námietok predpojatosti až po ústavné sťažnosti. Celá sála prikyvuje.
Prebudím sa na to, ako blúdim prázdnymi chodbami parlamentu a márne sa snažím nájsť východ.
Je piatok, niečo po ôsmej hodine ráno. Podarilo sa mi zaparkovať na preplnenom parkovisku pri súde, nikomu som neoškrela auto, ani si nezašpinila kabát na inom aute pri predieraní sa k zadnému vchodu. To zistenie samo osebe mi vyčarí na tvári úsmev. Nastúpim do výťahu, ktorý funguje, a ani ma nestiahne do suterénu, a tak vystúpim plná elánu a radosti z práce, ktorá ma čaká. Otvorím kanceláriu, a keďže stolík a kreslo nie sú plné spisov od asistentky, mám pocit, že tento deň sa krásne začal a celý bude krásny, lebo v tejto chvíli ešte nič netuším. Zapnem počítač, otvorím poštu, a tu vidím mail priamo z ministerstva spravodlivosti s oslovením Vážená pani kolegyňa/kolega, a čítam a čítam, začína mi byť horúco a viem, že to nie je preto, lebo mám pokazený termostat na radiátory. Vstanem, prejdem sa k oknu a zahľadím do jednej z najrušnejších križovatiek môjho milovaného mesta. Vidím ľudí náhliacich sa v oboch smeroch, autá, sanitky do nemocnice, a nikto z nich ani len netuší, čo za drámu sa v kancelárii nad nimi na treťom poschodí súdnej budovy odohráva.
Hlava mi ide prasknúť, ale nedá sa nič robiť. Aj ja som si vedomá, že všetky doterajšie pokusy, stratégie a taktiky na zvýšenie dôveryhodnosti súdnictva boli neúspešné. A tak sa ministerstvo spravodlivosti rozhodlo pre radikálne riešenie, ktoré by v spoločnosti, ktorá obdivuje a sleduje reality show o životoch celebrít - malo byť úspešné. Bola som vybraná za náš súd a mojou úlohou je pozvať do svojho bytu alebo domu niekoho úplne neznámeho ( podľa pripojeného zoznamu) a predstaviť mu svoj život, rodinu, bývanie a pravdivo a vyčerpávajúco odpovedať na všetko, na čo sa občan - daňový poplatník bude pýtať, a po ukončení návštevy, ktorá by nemala trvať menej ako 4 hodiny, urobiť zo stretnutia video a zverejniť ho na svojej facebookovej stránke. A dôkaz o tom poslať aj na ministerstvo spravodlivosti, na novozaložené oddelenie pre zvyšovanie dôveryhodnosti súdnictva. Ministerstvo spravodlivosti si sľubuje, že keď sa tieto videá z rôznych súdov zverejnia, obraz justície sa spopularizuje natoľko, že percentá dôveryhodnosti pôjdu nahor závratným empom.
Oblieva ma horúčava, prejdem sa na toaletu, ktorá je zároveň aj kuchynkou, napijem sa kvalitnej vodárenskej vody vraj až zo Starinej, a premýšľam o tom, či si môžem dovoliť tento príkaz nesplniť, keď jeho nesplnenie, ako vyplýva z listu, je hrubým porušením sudcovskej etiky. Pár rokov pred dôchodkom a taká patália! Vydržala som bez facebooku a iných sietí toľké roky, môj dom je môj hrad a moje súkromie si chránim ako sa len dá, keď už pre moju prácu som verejnou osobou. Čo len urobím, čo len urobím?! Postaviť sa proti tomu, keď som roky členkou iniciatívy za otvorenú justíciu? Veď to nie je nič iné, než otvorenosť a to doslovná a skutočne reálna! Zradím svoje ideály? Čo si o mne pomyslia moji priatelia, ktorých si tak vážim?
Rozhodnem sa. Ak to odo mňa spoločnosť žiada, tak to urobím!
Zrazu počujem zvony, aké zvony, čo za zvony? Ach tak, to sú zvony nášho kostolíka, ktoré ohlasujú šesť hodín ráno. Bol to zase iba našťastie zlý sen., ešteže tak.
Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľské prostredie. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že pri odmietnutí možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.