1. Součástí vyspělé morálky je to, že si dokážeme sebekriticky utvářet morální postoje druhého řádu, tedy morální postoje ke svým vlastním morálním postojúm.

Tomáš Sobek
Uverejnené v „Právo a Dobro v ústavní demokracii“
Jří Přibáň. Pavel Hollander et al.

2. Kolektivní historická zkušenost středoevropského soudce, vypěstovaná v prúběhu 20. století, říká, že ten, kdo hodnotově vystrčí hlavu a bude následovat vábení transcendentna, ať již v rámci jakéhokoli režimu, o tu hlavu přijde ihned poté, co se opět změní transcendentno.

Michal Bobek
Uverejnené v „Právo a Dobro v ústavní demokracii“
Jří Přibáň. Pavel Hollander et al.

3. Profesijná hrdosť vzrástla presne v takej miere, v akej sa ľudia so služobníckou pokorou vzdali svojej individuálnej hrdosti. Za mojich čias veľká väčšina ľudí mlčky znášala, keď ich Štát, Úrad, Inštitúcia systematicky olúpili o Bohom určené privilégiá osobnosti... Strpeli, že majú na rozkaz myslieť aj rozprávať... Strpeli, aby sa im umelo nafúknutý záujmový okruh, ktorý nazývali Stranou, Úradom alebo Princípom, zamiešal do všetkých súvislostí života...Jednotlivca mohol každý vycvičiť, mlčky poslúchal. No tento istý skrotený, vycvičený človek, olúpený o všetky privilégiá osobnosti, začal chrčať, ak sa niekto opovážil kritizovať profesiu, ku ktorej patril... Zubár mlčky znášal, že si ho medzi štyrmi očami nazval hlupákom, no ihneď sa odvolával na Svetový kongres zubárov, ak sa niekto opovážil verejne dokazovať, že zubári nie sú bezúhonní, najdokonalejší ľudia na svete. Jednotlivec všetko prehltol, ale profesia vycerila zuby. Aj toto som zažil.

Sándor Márai
Kniha byliniek (krátené)

.... a tu by som mohol skončiť. Mladý právny teoretik vyučujúci právnu logiku, ešte mladší učiteľ na Európskom univerzitnom inštitúte vo Florencii a už mŕtvy rodák z Košíc, geniálny maďarský spisovateľ, otázku z nadpisu zodpovedali za mňa určite lepšie, než to dokážem ja. Takto veci vidím, o toto sa snažím, proti tomuto sa staviam. Ale neumieram na to, nepením a nezúrim. Zvyšok tohto (nie až tak „mini“ ako bolo sľúbené na domovskej stránke) príspevku sú už len dovysvetlenia. Dúfam, že zbytočné. Ja len, aby bolo jasno...

1. Ospravedlňujem sa autorovi, že uvedený citát je trochu vytrhnutý z kontextu (článok nie je o definovaní vyspelosti morálky), ale mne sa jeho obsah zdá naliehavý v každom kontexte. Byť kritický k vlastnej morálke, respektíve zaoberať sa kritikou vlastných morálnych postojov je totiž prvým a nevyhnutným krokom každého snaženia sa o zlepšenie. Zlepšiť je možné úplne všetko vrátane justície, jej adresátov i predstaviteľov. Nedá sa to však robiť tak, že tá či oná strana vyprskne „mne dajte pokoj, chyba je inde“ a skončiť. Často mám pocit, že takéto zjednodušené reakcie prevládajú na mnohých dôležitých ihriskách, vrátane toho justičného. Pozrieť sa aj na seba – o toto sa snažím.

2. Druhý môj pocit je, že ľudí, ktorí vystrkujú hlavu a snažia sa niečo povedať, presadiť, vybudovať... „transcendentno“ často vyfacká. Ak nie to súčasné, tak potom to budúce, ktoré si na odvážlivca počká, nezabúda a spočíta mu to. Niektorí prídu i o hlavu – viď aj časť našej stránky venujúca sa disciplinárnym konaniam. Fuj. Proti tomuto sa staviam a nechcem, aby bol dôvod bez príčiny sa báť akéhokoľvek transcendentna. Je jedno, či sa volá Harabin alebo Žitňanská.

3. Tretí citát je najdlhší a k tomuto už naozaj nemám čo dodať. Lepšie to, samozrejme, povedať neviem. Takto to vidím. A nielen u zubárov. Sme náchylní individuálnu slobodu vymeniť za bezmennú a nekonkrétnu stavovskú hrdosť, ak ide o platy, o dušu kričíme, ak bez príčiny prenasledujú kolegu a evidentne s ním vrchnosť zachádza inak, ako s ostatnými, je to „stavu“ i jeho členom v podstate jedno. A to je zle.

V ZOJ som stretol ľudí, ktorí rozmýšľajú podobne ako ja. Nie vo všetkom, božechráň, to by boli fakt divní. Preto som do nej vstúpil.

Jano Hrubala

P.S. ... Toho Sándora Máraiho neberte doslova. On bol tiež hrdý spisovateľ...